S Ivkom sme ráno vyrazili na skromný prímestský výlet na Sandberg. Navštíviť po dlhej dobe treťohorného svedka mojej ambicióznej mladosti, keď sme sa tam ako študentíci s geologickými koženými žobradlami a nablýskanými estwingami ako hrdým symbolom statusu veľkých geológov rýpali v piesku, hľadali vrchnobádenské morské fosílie, nadávali na našich predchodcov, že všetko vydzobali a večer vysedávali na vyhriatych vápencových balvanoch, popíjali spišskú borovičku a filozofovali o živote.

Pieskovisko dnes bolo opustené, len pán vo vyťahaných teplákoch venčil rotvajlera. Pod kopcom sme videli toto:

a ešte sme videli toto:

a tiež sme videli toto:

...ale Ivko hlavne videl moju novú digitálnu zrkadlovku a pochválil ma, že nefotografujem ausgerechnet jeho. Možno tým chcel povedať, aby som ho, ale má sa vyjadrovať jasne.

Potom sme sedeli na vyhriatom vápencovom balvane, všade okolo bolo slnečno a ticho, nad nami do hniezd v pieskovej stene nalietavali brehule a aj ma napadlo, že som mohla vziať fľašu s borovičkou, v ktorej sa maceruje nejaká halúzka, asi borievková, ale Ivkovi by som jednak ponúkla akurát tak Oaxacu, 100 % agave - mezcal with worm, ale hnus s wormom ja piť nebudem a keby náhodou som, museli by sme ísť domov mestskou hromadnou a na druhý deň sa vrátiť po auto ... ale načo sa o tom rozkecávať, keď nič.

A tak sme tam sedeli, mudrovali o záplavách na Morave, že Dunaj Moravu vzdúva až do vzdialenosti 20 kilometrov od sútoku, potom sa reč bez súvisu zvrtla na škálovú invariantnosť, ergo samopodobnosť a prešla k pyramídam a rozšírenosti pyramídových stavieb po celom svete, vrátane Nan Madol 

http://www.uoregon.edu/~wsayres/NanMadol.html

Žiadna záhada, že sú všade. Kto chcel v minulosti postaviť vysokú stavbu, najstabilnejšou bola pyramída. Ivko sa zamyslel.

- Išiel by som do Strednej Ameriky.

 - No hej, Paraguaj, Uruguaj ....

- Čo?, spýtal sa a znel neisto. - Tie nie sú v Strednej Amerike.

- Akože nie.

- Lebo nie sú.

- Musia byť.

Pozrel sa na mňa a v očiach mal toľkú lásku a šťastie, aké som u neho v živote nevidela.

- Emička ... veď ty si sprostá.

A smial sa ako pako. Mne už v tej chvíli došlo, že ma zmiatli gua. Paraguaj, Uruguaj, Nikaragua, Kostariqua ... všetko jedno. A zároveň som pochopila, že na najvyššie mesto mojej takpovediac osobnostnej pyramídy, na absolútny vrchol umiestnil Ivko to, čo si u mňa doteraz nevšimol a čo ho zjavne stiesňovalo. Obyčajnú ľudskú hlúposť.

Taký skvelý pozorovateľ - a TOĽKO mu to trvalo.   

 Inak sa dnes nič dôležité nestalo.