Vidím sa ako vstávam od televízora, odkladám nedopité pivo na stolík vedľa seba a zhasínam. Zostávam sedieť potme a počúvam svoj dych. Odkedy som tu sám, krátim si čas neuveriteľnými zbytočnosťami. Počítam nádychy a výdychy. Počítam ako dlho dokážem vydržať bez dychu.  Učím sa nedýchať.

- Som pre teba vzduch – povedala. Umývala riad. Tečúca voda vytvárala malý vodopád na jej rukách, kvapky odskakovali od mokrých tanierov, dopadali na dno drezu a zlievali sa do malých mláčok. Počúval som cinkotanie lyžičiek, žblnkot vody, všetko to lomozenie a rámusenie, odkladanie a prekladanie hrncov.

- Som pre teba vzduch – povedala o niečo hlasnejšie, pretože si myslela, že ju nepočúvam.  

Slová pohltil zvuk vody a kvapiek narážajúcich  na studený nerez.

- Som pre teba vzduch- zopakovala, prekvapená naliehavou istotou hlasu, ktorý sa jej vydral z hrdla. Zdalo sa mi, že sa preľakla. Zaváhala a zasekla sa v práve vykonávanom pohybe. Pohár sa jej vyšmykol z rúk a zahrmel na dne umývadla.

- Som pre teba vzduch –  tentokrát úplne ľahostajne.

Verila, že ju nepočúvam.

Počúval som. Vnímal som ju kútikom oka, ako sa skláňa k špinavému riadu, ako odkladá umyté a vysušené taniere do skriniek, ako si rýchlymi pohybmi odhŕňa vlasy z čela.  Obdivoval som tiene, ktoré na jej tvári kreslilo tlmené svetlo slabej žiarovky. Počúval som všetky tie pohyby, šuchot šiat , klopanie opätkov na umytej dlážke.

Bola nedeľa večer.

- Nepočúvaš ma - povedala teraz nepochybne len sama pre seba.

Zamyslene odišla, potichu zavrela dvere na kuchyni. Počul som ako v predsieni vyrovnáva rozhádzané topánky,  kontroluje starú poštu a odhadzuje nepotrebné nákupné bločky.

Potom otvorila vchodové dvere a ja som  pocítil chlad jesenného večera, ktorý za sebou nechala.

Zalapal som po dychu.