Som líška v realite sveta stratená,
som líška, ktorej vytie nezachytí ozvena...

Len si tu tak sedím okupujúc spolubývajúcej compík a rozmýšľam o čom som vlastne chcela písať. Zabúdame. Veľmi zabúdame a to zvykne mnohých raniť, hoc to možno i nechceme. A potom čo? Stačí ospravedlnenie? Stačí pár ľahkých slov? Niekedy áno, niekedy nie.

Minulý týždeň bol hrozný. Skolil ma, zložil k zemi. No dva okamihy ma postavili na nohy. Jeden si nechám pre seba a ten druhý vytvorili moje milované nenahraditeľné skautky. Áno, vediem družinu skautiek. Družinu, ktorú som zanedbala, nevenovala som jej toľko času, koľko bolo treba. Nevenovala som jej seba a to bol základný podnet k úpadku. Ostalo len pár skalopevných. Mojich pár dušičiek. Rozhodla som sa vstúpiť si do svedomia a keď som sa už podujala na vedie družiny, tak, síce nenapravím čo som dokafrala, ale môžem sa pokúsiť nerobiť rovnaké chyby v budúcnosti. A tak som sa rozhodla, že pôjdeme na výpravu...

...a zas som to odflákla. Program som zliepala na poslednú chvíľu z útržkov spomienok. Bála som sa. Bála som sa opätovného zlyhania, straty ďalších sŕdc. No baby boli skvelé. Priam úžasné. Hoci som do konca nášho výletíku mala zmiešané pocity neskoršie reakcie mi zahriali srdce. Vymrznuté líca, plamienky v očiach a spomienky... to mi nikto nevezme... ďakujem svojim Dúglaskám za to, že vo mňa nezanevreli... ja sa polepším ;)

A teraz sedím na intráku. Vlna víkendu sa pomaličky vytráca. Treba priložiť polienko na plamienok, ale moje neoficiálne pokusy o vyburcovanie niekoho do niečoho bláznivého skončili bezvýsledne... tak viete čo? Kašlem na svet, kašlem na večné čakanie na to, či sa niekto ozve, či sa niekomu bude chcieť. Ak niekto bude chcieť páchať hocčo či viac, či menej bláznivé, budem za, ak nie, tak sa pôjdem sama...ako aj teraz... hodiť do snehu...

...padlým anjelom v zemi zdar...