Zlomené srdce z nešťastnej lásky je jedna z najväčších bolestí, ktorú človek môže zažiť.

Viem, o čom hovorím. Rodila som. Mala som aj obličkový záchvat. Odborníci tvrdia, že je to stav dočasný, ale nikto nikdy nenapísal, koľko trvá "dočasnosť". Vždy som si dokázala racionálne vysvetliť, prečo sa ten-ktorý vzťah skončil. Andrej mi vylepil facku, lebo cítil, že mi nestačí. Erik pochopil, že sme viac kamaráti ako partneri. Jason bol od začiatku do konca dobrodružstvom.... Keď som sa dívala okolo seba, nevidela som za seba rovnocennú náhradu. v Jakubovom živote.

Že mala niektorá väčšie prsia? No bože. Že mala útlejšie boky, dlhšie vlasy, bledšie zuby alebo krajší úsmev? Tých sú stovky. Že vedela viac o druhej svetovej vojne? Nezmysel. Žeby spoznal silnejšiu chémiu, ako bola tá medzi nami? Neexistuje väčšia príťažlivosť. Problém bol v tom, že Jakubov vyhodnocovací rebríček nedával zmysel, to ma miatlo, ponižovalo.

Vzdávanie sa nikdy nebol môj odbor. Neviem hodiť rukou a povedať - O.K., tvoja vina, keď to takto chceš, príď na to, že prichádzaš o veľa. Muži majú výhodu, môžu v týchto situáciách robiť, čo si zmyslia. Posielať kvety. Telefonovať. Nadbiehať. Kupovať letenky, parfumy, autá..... Od ženy sa očakáva pokora. Mlčanlivé trpenie. Trpezlivosť.

Skúšala som to. Lenže s pribúdajúcim časom a tichom sa vo mne budila agresivita a hnev na to, že Jakub ma neodhadol tak, ako si zaslúžim.

Mama sa ma len raz spýtala, čo cítim, keď na neho myslím. Povedala som:

"Tvojou terminológiou, mami? Vezmite mi po smrti všetky orgány a darujte ich zdravým ľuďom. Ale srdce nie. To je zlomené. Dvojnásobne."