Z môjho dlhého rozmýšľania nad rokmi trvania Bachovho neoabsolutizmu ma vyruší niečo ťažké, čo z rachotom dopadlo na sedadlo šoféra vedľa mňa. Vydesene sa pozriem tým smerom. No jasné. Mamkina kabelka. Opäť ju hodila do auta, ako to má vo zvyku, keď sa nechystá sadnúť si. Neuveriteľné, moja mamka je ochotná robiť aspoň sto vecí naraz, a aj napriek tomu, že to absolútne nestíha. A potom sa sťažuje, že nemá sto rúk, že už som veľká kofa a že by som jej mala aspoň občas s niečim pomôcť.
     „Rýchlo, Natálka,“ skríkne na moju sedemročnú sestru, ktorej práve vadí, že remienok z jej tašky, ktorú práve s námahou strčila do kufru, neleží na pravej strane, ale na ľavej (aspoň sa mi niečo také zdá z výrazu jej tváre), „už je tridsaťjeden! Už dávno sme mali byť na ceste!“
              Jasné, viem. Vždy chodíme o päť minút pol ôsmej, teda ak nás nevezie mamka. Tá to nikdy nestíha. Preto mi vždy záleží na tom, aby nás neviezla v piatok, keď máme prvú nemčinu. Kôli tej nemčinárke si nemôžem dovoliť prísť neskoro. Znamenalo by to moju smrť.    A kedže dnešok nie je žiadnou výnimkou, kedy mamka nestíha, ako vždy hodí svoju kabelku vedľa mňa. Ibaže dnes to urobila s takým elánom, že kabelka sa odrazila od operadla a skotúľala sa na zem.
             Ja som si z toho ťažkú hlavu nerobila. Je to predsa jej kabelka, ona si ju hádže ako chce a ja sa nemienim kôli nej namáhať. Najmä preto, že už som pripútaná. A mňe pripútavanie v takejto rannej nálade robí nenormálny problém. Keď mamka donútila moju sestru konečne si sadnúť do auta, zbadala svoju kabelku ležať pod sedadlom.
     „Čo tam robí moja kabelka?“
Podráždene sa ma spýtala takým tónom, aký si ja pri rozhovore s mamkou samozrejme dovoliť nesmiem.
„Relaxuje.“ Použila som moju obľúbenú hlášku.
„Mala si ju zachytiť!“ povedala teraz takým tónom, za aký by som ja dostala po hlave.
Len otočím hlavu k oknu a pousmejem sa. Tak ona tu metá svojou kabelkou po celom aute a potom kričí na mňa, prečo som jej nu nezachytila, keď sa tá kabelka rozhodla, že sa vyberie na Hawaii (relaxovať).
Teraz sa zasmejem už aj nahlas.
                  Mamka si ma samozrejme nevšíma, veď ona má iné problémy.
 „Kde mám kľúče?“
To ja mám vedieť?! „Neviem.“  
„Ako to že nevieš?“
Preboha, čo ja mám s tvojimi kľúčmi?! „Lebo dnes ráno som ich ešte nevidela.“
„Pozri sa pod sedadlo, či nie sú tam.“
Hej, už letím, a zase sa môžem odpútať a potom pripútať. No super! „Áno, mamka.“
Ešteže si mamka nevšimla ten ksicht, ktorý som nahodila, keď som bola zohnutá pod sedadlom. To by som dostala!
„Mami, tie kľúče tam nie sú.“ Na?! Vravela som ti, že si máš pohnúť a zobrať kľúče!
 „Do frasa!“ Zanadáva si mamka a vyskočí z auta. Ponáhľa sa naspäť do domu. Odomkne, odkóduje zámok, pohľadá kľúče, nájde ich ležať v jednej topánke. Zanadáva si, zohne sa po kľúče, zakóduje zámok, zamkne dom a ponáhľa sa do auta tou strastiplnou cestou, ktorá mne robila problémy (kvôli ťažkej taške).
                  S hlasným výdychom dopadne na sedadlo vedľa mňa. „Tridsaťpäť!“ Prehlási nahnevane a ja si uvedomím, že už desať minút máme byť na ceste. Mamka schytí kabelku, ktorá teraz relaxuje na opierke na ruku. Vadí jej tam totiž, a keď mojej mamke niečo vadí, jednoducho to zhodí na mňa. Začne byť nervózna, kričí na mňa za každú maličkosť, ale najmä mi prikáže odpratať tú vec, ktorá jej tak veľmi zavadzia. Kabelku mi jednoducho vrazí do náručia so slovami: „Na, podrž mi to!“
Čo som ti ja nejaká slúžka, či čo? „Áno, mamka.“
Vydýchnem.

Toto sa črtalo na perfektný deň.