„Mám nadváhu! 5 kíl. Ty? “
„Ja tiež, 4!“ „Čo budeme robiť? Nemáme čas, letí nám to o 35 minút!“
„No, neostáva nám nič iné ako hodiť čo najviac veci na seba.“
Je leto, koniec agusta a vonku niečo okolo 30°C. A ony stoja v rade a čakajú pokým začnú púšťať cestujúcich na palubu.
„Sakra, mám pocit, že sa uvarím v tých dvoch rifliach, troch svetroch, roláčiku a dvoch šáloch“ zastonala Eva.
„Tiež sa mi zdá, že sa mi potí každý záhyb na tele. Ale berme to z pozitívneho hľadiska, potenie roztápa tuky. Pokým pristaneme v Írsku, budeme o niečo chudšie!“ žmurkla na ňu Lenka.
„Tešíš sa?“ opýtala sa kamarátky, ktorá bola zohnutá pod sedadlom a s červenou tvárou si vyzúvala tretie ponožky.
„No, áno, teším. Myslím, že to bude celkom zaujímavých 7 mesiacov. Dúfam, že nám všetko vyjde podľa plánov. A že si ma nenahovorila na nejakú tvoju blbinu.“
Ale veď ako môže byť semester strávený na Univerzite v Írsku blbina? To však ešte netušila ako sa jej doterajší život po tomto semestri zmení.
„Ďalší Autobus do Tralee nám ide o dve hodiny a 12 minút. Íri si asi nedávajú v nedeľu veľmi načas. Len dúfam, že nás na tom intráku bude niekto o pol noci čakať, tak ako mi v telefone sľúbili.“
Sadli si na lavičku pred autobusovou stanicou v Corku a s vyloženými nohami na kufroch dojedali posledné chleby so šnicľou a bábovku od Evinej mamy.
„Prečo nikto neotvára? Skús zabúchať ešte raz!“
Konečne sa dvere otvorili a objavila sa v nich umiata tvár, staršieho sympatického pána.
„Čakal som vás, meškalo vám lietadlo? Dáte si kávu alebo čaj? A odkiaľ že to ste? Zo Slovenska? Ehm, áno poznám Prahu.“
Priali si, aby už prestal rozprávať skákajúc z témy do témy, a aby im dal konečne kľúče od izby, lebo po 20 hodinovom cestovaní s ťažkými kuframi sa cítia unavené na smrť.
Technická Univerzita v Tralee.
September.
Konečne nadišiel deň, keď idú prvý krát do školy. „Technická Univerzita Tralee, južný campus“, stojí v ich informačných papieroch. Obe sú plné očakávania. Tešia sa na nové prostredie, nových spolužiakov i profesorov.
Zvládnu to?
Nebude štúdium architektúry príliš náročné na univerzite v zahraničí a v cudzom jazyku?
Ráno.
Veselo vykročili do nezvyčajne slnečného počasia. Cesta peši im nepotrvá ani pol hodinu.
Škola začína o deviatej. Trochu ich prekvapilo, že po dlhej ulici, ktorá ako jediná vedie z internátu k ich campusu, idú takmer samé. Kde sú všetci študeneti? Konečne zahli k parkovisku pred univerzitou. Zostali stáť ako obarené. Hneď im bola jasná odpoveď na otázku prečo nikoho po ceste nestretli. Parkovisko bolo rozľahlé a preplnené autami. Veľmi starými, staršími, novšími a aj zopár úplne nových. Pestrý mix, všemožných typov vozidiel.
„Vyzerá to, že úplne každý írsky študent tu má auto.“ prehovorila Eva po dlhej pauze mlčania.
„Hej, no v Holandsku by nás možno prekvapilo kvantum odparkovaných bicyklov.“ odvetila Lenka.
Pohli sa krížom cez plné parkovisko ku škole. Tu sa prekvapene opäť zastavili.
„To je ono? To je žart? Toto že má byť Technická Univerzita?“ uprela Eva prekvapivo-spýtavý pohľad na kamarátku.
Budova bola malá. Príliš malá. Veľkosťou im pripomínala ich univerzitnú kantínu v Bratislave. Murovaná, dvojpodlažná, zvonka obrastená akýmsi plazivým rastlinným porastom. Pri vchode stála na slnku jedna drevená lavička.
„Vyzerá milo. Poďme dnu! Chcem vidieť ako sa všetci študenti z odparkovaných áut pomestili do tohto domčeka.“ navrhla Lenka.
Vošli.
Podľa rozvrhu našli správnu miestnosť a otvorili dvere. Bolo v nej už zopár študentov. Všetci mužského pohlavia. Vyhliadli si miesto v strede, usadili sa a čakali. Na voľné stoličky okolo nich sa postupne usádzali spolužiaci. Chalani, lebo iba tí naplnili ich triedu, im poväčšine nevenovali príliš veľkú pozornosť. Nikto sa im neprihovoril. Lenke to celkom vyhovovalo. Trošku sa hanbila a bola aj nervózna pred prvou hodinou, nemala chuť komunikovať s nijakým novým írskym spolužiakom.
„Prečo sú všetci nahodení v teplákoch?“ pošepkala jej Eva do ucha, keď vošiel mladý sympatický profesor.
„Neviem, možno mali chlapci predtým telesnú výchovu“ odpovedala potichu Lenka a obe sa zachichotali.
Lektor sa pozdravil a povedal niečo na úvod. Spolužiaci okolo nich sa nahlas zasmiali. Nerozumela, čo povedal, hodila preto skúmavý pohľad na vedľa sediacu Evu, ale tá mala tvár tiež skamenelú.
Profesor začal hneď s vysvetľovaním niečoho, čo podrobne zakresľoval fixkami na bielu tabuľu. Rýchlo otvorili svoje poznámkové bloky a snažili sa obkresliť všetko, čo načrtával. Po dvoch hodinách skončil, pozdravil sa triede a vyšiel von. V miestnosti zavládla slabá vrava.
Lenka sa otočila s vypleštenými očami k Eve: „Rozumela si, čo hovoril?“
„Ani slovo.“ odvetila Eva, ktorá má dokonale plynulú angličtinu po dlhoročných súkromných hodinách s americkým lektorom.
„Myslela som, že v Írsku sa hovorí po anglicky!“ hľadela pred seba vystrašená Lenka.
Jazyk, ktorým učiteľ zahájil ich prvý deň v novej škole, sa síce trochu podobal angličtine, ale nedalo sa mu porozumieť ani slovo. Rozprával akýmsi silným írskym prízvukom.
Po skončení poslednej vyučovacej dvojhodine, kráčali mlčky na internát.
Lenka lamentovala: „Čo budeme robiť? Ja som mu nerozumela vôbec nič. Ako urobíme skúšky, keď ani nebudeme vedieť o čom budú?“
Druhý deň.
Prišiel opäť ten istý mladý profesor a hneď sa pustil do novej témy. Podľa jeho náčrtov sa obe zhodli, že ide o vplyv vetra na konštrukciu budovy.
Zrazu sa všetci obrátili na ne dve. Lenka zdvihla zrak od poznámok a čudovala sa, prečo na ňu každý hľadí.
Ticho.
Pozrela na profesora, ten sa jemne usmieval a upieral pohľad rovno do jej očí. Usúdila, že jej položil nejakú otázku, a teraz čaká od nej odpoveď.
Nehybne sedela. Mlčala s horiacimi lícami.
„Prepáčte, pán profesor. My sme zahraničné študentky zo Slovenska. Dobre Vám nerozumieme. Mysleli sme, že výučba bude prebiehať v angličtine.“ zachránila situáciu Eva s vážnou tvárou a dôležitosťou v hlase.
„Ach, prečo ste nič nepovedali skôr?“ odvetil prekvapene profesor s čistou angličtinou.
„A to ste tu včera presedeli celý deň a neozvali ste sa?“
Cez obednú prestávku sedeli v bufete, pili kávu a jedli sendič.
Podišli k nim traja spolužiaci. Predstavili sa a začali im klásť rôzne otázky.
Ony ich len prosili, či by nemohli rozprávať pomalšie a hlavne zrozumitelnejšie.
Konečne to pochopili, íri hovoria po anglicky, ale sú priliš leniví na to, aby slová vyslovovali úplne. Preto ich skracujú, ba dokonca vkladajú do viet svoje slangy.
Eva a Paddy.
Spolu s októbrom prišli aj jej narodeniny.
„Happy birthday to you! Happy birthday dear Lenka, happy birthday to youuu!!!“
Spievajú jej kamaráti zo všetkých kútov Európy.
Eva pre ňu pripravila prekvapenie v podobe vyzdobenej kuchyňo-obývačky, ako nazývaju ich kuchyňu s gaučom a televíziou.
Talianka Alexandra držala v rukách milú tortu a Alicia zo Španielska jej podala zabalený darček, na ktorý sa jej vraj zložili všetci zúčastnení na párty.
Lenka ho odbalila a vytiahla peknú bordovú kabelku. S rozpačitým úsmevom poďakovala.
Potom sa už len začalo ochutnávať španielske červené víno, Martini z Taliankska, francúzsky Ricard, ktorý aj po zmiešaní s vodou v pomere jedna ku jednej chutil iba francúzom, pretože ostatným pripomínal smradľavý pelendrek rok po záruke.
Lenka naliala každému štamperlík borovičky, aby okúsili slovenský tradičný alkohol aj tí mladí z Európskej únie, ktorí si do stretnutia s ňou a Evou mysleli, že Slovakia je jeden zo štátov Ruskej federácie, alebo netušili, že taký štát vôbec existuje.
Tancujú v klube, posilnení nepoznanou borovičkou.
Hľadá Evu. Kde môže byť?
Má pocit, že už prezrela každý kút, všetky toalety, preplnenú fajčiareň, ba dokonca aj tajné zákutia.
Zrazu ju uvidela na konci jednej z miestností. Eva sedí na bare a s niekym sa vášnivo bozkáva. Kto to je?
Podíde k ním bližšie a spýta sa, či sa bavia.
Je to ich spolužiak, Paddy O´Sullivian.
Ten, so zlomeným zubom.
„A kto tam vlastne bude?“ pýta sa Eva Lenky, ktorá ju súri v obliekaní.
„Ten francúz Pierre so svojími kamarátmi. Takže ty, ako moja kamarátka, tam pôjdeš somnou!“
„Páči sa Ti?“ usmieva sa Eva.
„Neviem. Je milý, ale myslím, že je trošku nudný. Naposledy sme vyčerpali všetky témy. Našťastie tesne pred našími dverami. Možno mu dám dnes druhú šancu. Ale mám také tušenie, že aj poslednú.“
„Ty si koza! Tak prečo tam potom ideme?“ čudovala sa Eva.
„No veď vravím, dať mu druhú šancu.“ smiala sa Lenka.
Dorazili pred čierny pub na rohu malého, štvorcového Tralee námestička, ktoré keď chce človek obísť dookola, vystačí mu na to maximálne osemdesiat krokov.
Pub bol malý a plný ľudí.
Lenka cez okno zamávala na pozdrav Pierrovi, ktorý vyšiel von a obe pobozkal na líca.
„Tuším tam nie je nič voľné.“ usmiala sa Lenka.
Keď sa vraví, že je niekde tak plno, že sa tam už ani noha nezmestí, tak tu to platilo doslovne.
„Počkajte tu, zavolám svojich kamarátov a môžme ísť niekam inam.“ navrhol Pierre a ponáhľal sa dnu.
Keď našli voľné miesto v inom podniku, usadili sa k stolu. Pierre vedľa Lenky. Pýtal sa jej ako sa jej páči v škole. A rozprával jej o ... nepamätá sa. Pretože ju zaujal akýsi chalan na druhom konci stola.
Hneď ako jej oči oňho zavadili pohľadom, nedokázala ich od neho odtrhnúť. Vyžarovala z neho dobrá nálada a veselosť.
Nebol príliš vysoký, povedala by, že má presne toľko centimetrov ako ona. Bol milý a mal tmavé husté vlasy, ktoré mu nagelované stáli a vôbec sa nepohli, aj keď on hýbal celým telom prekypujúcou energiou. Nesedel, stál a niečo napodobňoval. Snažila sa zachytiť, o čom hovorí.
Keď sa zachichotala spolu s ostatnými, ktorí ho počúvali, Pierre stíchol a pozrel smerom, kam mala zabodnutý jej pohľad.
„Ehm, to je Jean-Luc, jeden z mojích kamarátov. Podľa jeho prehnanej gestikulácie usudzujem, že rozpráva historku ako spadol v lese na strmom svahu z bicykla a zlomil si predný zub.“ povedal.
„Hej a odvtedy mám aj vyskočené rameno, ktoré sa mi často ozýva.“ otočil sa Jean-Luc s úsmevom k nim.
Lenka prestala dýchať. Ruky jej zmrzli a prilepili sa k stolu.
„Ja som Lenka.“ vyšlo z nej na vlastné počudovanie.
„Veď ja viem kto si. Bol som predsa na Tvojej narodeninovej párty.“ usmieval sa na ňu Jean-Luc.
Bol? A ona si ho nevšimla? Ako je možné, že si ho vôbec nepamätá?
Prisadol si k nim.
Začali sa s Lenkou rozprávať a smiať. Tak dobre sa tu ešte s nikým nezabavila. Pripadal jej vtipný jeho francúzsky akcent, ktorý mal pri tom ako sa snažil hovoriť po anglicky. Obdivovala ako dokáže o všeličom rozprávať, aj keď má anglickú slovnú zásobu na úrovni škôlkara.
Bola príjemne prekvapená, že rozumie jej dvojzmyselným vtipom, dokonca jej dvojzmyselne aj odpovedá. Málokto, koho doteraz stretla, to dokázal.
Keď odchádzali kráčala Lenka so Jean-Lucom pozadu za ostatnými a stále sa dobre bavili.
„Nepôjdete zajtra do klubu?“ opýtal sa jej, keď zastali na križovatke, kde sa ich cesty rozdeľovali na dva smery k ich internátom.
„Do Cirbaf? Neviem, možno.“ odpovedala Lenka s úsmevom.
„Ok, tak sa tam teda možno uvidíme.“ pozdravil ju a pobozkal na lica.
Boli to bozky na rozlúčku, všetci francúzi a francúzky ju tak bozkavajú už dva mesiace.
Ale tento pozdrav jej zatriasol vnútornosťami.
Keby tam nebola Eva a neodtiahla ju k výťahu, stála by tam ako hypnotizovaná ešte asi veľmi dlho.
„Čo je to s tebou? Tuším si sa s Pierrom ani nerozlúčila.“ štipla ju Eva do pleca vo výťahu.
„S kým?“ otočila sa k nej Lenka akoby námesačná.
„Och, tak Tebe tuším niekto padol do oka a Pierre to isto nebude.“
„Ty dostaneš jednu do oka, keď neprestaneš! Nič a nikto mi tam nespadol!“ zaklamala kamarátke, mysliac si, že oklame aj samu seba.
Ale prečo naňho musí myslieť celý zvyšok večera?
A potom aj pred spaním, v noci sa jej o ňom sníva a ráno sa prebúdza s myšlienkou naňho.
„Dobré ráno. Ty si už hore? Pred budíkom?“ čudovala sa ráno Eva, ktorá vždy vstáva o čosi skôr a ide prvá do sprchy. Majú také nepísané pravidlo, ktoré obom vyhovuje.
„Ja neviem. Zobudila som sa. Snívalo sa mi o tom Jean-Lucovi. Evi, večer ideme do Cirbafu!“
„Dnes? Ale...“ chcela Eva protestovať, no keď uvidela Lenkine zúžene zreničky a zrýchlený dych, mykla len precom.
„Tak ok, prečo nie.“
Pod stromom.
Prvý krát idú spolu von.
Sami.
Behá po izbe, nevie čo si oblečie. Vyskúšala celý svôj aj Evin šatník a nakoniec si navliekla rifle a tričko, ktoré si obliekla ako prvé pred hodinou, keď začala nervózne prehrabávanie v skrini.
Kam pôjdu? Čo budú robiť? Budú si rozumieť?
Vlasy, make up, topánky…
Zaklopal.
Otvorila.
Opretý o zárubňu s vyžarujúcou pohodou v tvári.
Ona, aj keď neskutočne nervózna, posnažila sa o pokojný úsmev s pozdravom.
Kráčajú.
Všetko sa v nej trasie od vzrušenia a nervozity spojenej s očakávaním.
Má pocit, že musí kontrolovať každý vykročený krok, lebo ak sa naň nebude sústrediť, zabudne či následuje pravá alebo ľavá noha a jednoducho sa pomiešajú a ona spadne.
„Kam chceš ísť?“ opýta sa jej.
Nemá poňatia kam chce ísť, má pocit, že chce vedľa neho kráčať celú noc a potom celý deň, až pokým od únavy neumrie po jeho boku.
Tralee je malé mestečko. Ak ho chce človek prejsť vychádzkovým krokom, spolu s bočnými a slepými uličkami, nebude mu to trvať viac ako hodinu.
Vôjdu do malého zeleného pubu pri križovatke.
Typický írsky pub, s typickými írskymi štangastmi a zatuchnutým pivovým oparom odrážajúcim sa od prestarnutého kvetovaného koberca, kedysi veľmi dávno pravdepodobne červenej farby.
Objednali si Guiness a sadli si do storočného dreveného boxu. Začal jej niečo nadšene rozprávať. Ona však nebola schopná sa na jeho slová sústrediť. Sledovala každý milimeter jeho tváre. Jeho veselé hnedé oči, ktoré keď sa na ňu pozreli, tak stuhla a nedokázala pohľad opätovať dlhšie ako na pár sekúnd. Jeho ústa, ktoré ju tak strašne dráždili a vzrušovali, že by ich najradšej hneď pobozkala.
Zrazu sa ozval hlas staršieho pána v mikrofóne. Sútredená na to, aby sa nepotkla o vlastné nohy si vôbec nevšimla hudobné nástroje rozložené pri vchode a niečo, čo malo pripomínať zvukovú aparatúru. Keďže boli jediní dvaja hostia mladší o dve generácie od zvyšku osadenstva v pube, zaujali kapelníka. Ten sa na nich škeril s polopráznym chrupom a chrapčal čosi do mikrofónu so silným írskym prízvukom, ktorému vôbec nerozumeli. Tak sa iba usmievali.
Ale keď na záver povedal “Love is beautiful“ a všetci naokolo tlieskali a hľadeli na nich, myslela, že sa prepadne pod ten zaprášený dvestoročný koberec.
Bola taká červená, až mala pocit ako každý vidí dym stúpajúci z jej horiacich ušných bolcov. Muzikanti začali hrať pesničku “Galway girl“.
Jeden z nich podišiel k Lenke a vyzval ju k tancu. Išla.
Celý pub obrátil oči na tancújuci pár, všetci sa usmievali. No najviac sa usmieval on, Jean-Luc.
Pri odchode pozdravili spievajúcich írov a oni im odmávali.
Vyšli von do trochu chladného večera, takého typického pre Írsko.
Kráčali a rozprávali sa o všetkom, čo im prišlo na myseľ. Ani pri jednej téme sa niktorý z nich nenudil. Mali spoločné názory a taký podobný zmysel pre humor, ako už dlho s nikým nezažila. Aj keď ich konverzácia nebola úplne bez problémov, pretože Jean-Lucova angličtina bola viac než slabá.
Precházali okolo parku, vošli dnu.
Bol tmavý, osvetlený tlmenými lampami po bokoch chodníka. Kráčali krížom cez mäkký trávnik, rovnakým tempom akoby mali vytýčený smer. Park bol tichý. Až tak, že sa obávala, aby nepočul ako nahlas jej bije srdce, keď je s ním sama.
Prišli k veľkému stromu. Podľa nej to je najkrajší strom v meste. Páčil sa jej už pri jej prvej návšteve parku. Taký mohutný a košatý, nie moc typický pre trávnatú írsku krajinu.
Sadli si na veľký trčiaci koreň, ktorý akoby ich vyzval sadnúť si naň.
Bola nervózna, ale pritom príjemne uvoľnená. V hlave si opakovala, že sú kamaráti, ktorí si len vyšli na drink.
Že on má doma vo Francúzsku, frajerku. Videla ju na fotke. Je to krásne dievča. Študuje právo. Vedela, že ju ľúbi, miluje. Cítila sa trápne pri myšlienke, že by mohol ľúbiť ju. Pri predstave jeho frajerky si pripadala škaredá, tučná a hlúpa.
Rozprávali si pikošky o svojich rodinách, predbiehali sa kto má sesternicu, či strýka s pozoruhodnejším osudom. Prešli na smutnejšie témy. Bol taký smutný, keď jej rozprával o záhadnej smrti jeho starej mamy,mala pocit, že by ho najradšej objala.
Nevládala sa už viac sústrediť na jeho slová. Krútila sa jej hlava, žalúdok sa jej scvrkol a poletoval po celom tele. Oči sa jej zahmleli. V hlave mala iba jedinú myšlienku, ktorá sa jej opakovala v sekundových intervaloch a ona ju nemohla zastaviť.
„Pobozká má? Mám ho pobozkať? Pobozká má? Mám ho pobozkať?“
Čo je to s ňou? Cítila sa ako nikdy predtým. Jeho hlas pre ňu úplne zhasol, už ho nedokázala vnímať. Sedela a držala si skrčené kolená, lebo mala pocit, že každú chvíľu vzlietne. Snažila sa spomaliť dych a držať zavreté ústa, aby jej nimi nevyskočilo jej divoko skáčuce srdce.
Zamilovala sa doňho!
Vstal, podal jej ruku.
„Ideme? Je neskoro a zima“ povedal.
Vstala, kráčali smerom k bráne. Tá však bola zavretá a omotaná veľkou ťažkou reťazou.
„Musíme preskočiť plot. Zvládneš to?“
Samozrejme, že to zvládne, myslela si. Preliezla už vyššie ploty.
Prešiel prvý.
„Dávaj pozor!“ zakričal, ale to už ona ostala visieť zavesená na roztrhnutom kabáte o jedno vysoké a ostré rebro plota.
Ťahal ju, že jej pomôže, ona sa smiala a od smiechu mu nedokázala povedať, že sa nemôže pohnúť, že visí. Držal ju a naťahoval.
Kabát povolil a ona dopadla do jeho náručia s obrovskou dierou na chrbte.
Pustili sa a smiali.
Vykročili smerom k mestu. Kráčala rezkým krokom, tento krát nemusela kontrolovať poradie nôh.
Za tým plotom, pod tým neobyčajne veľkým stromom, na koreni.
Tam sa to stalo!
Tam sa doňho bezhlavo zamilovala a bola si vedomá, že tento pobyt v Írsku sa od tej sekundy pre ňu zmenil.
Zamilovala sa do Jean-Luca, ktorý miloval svoju dokonalú frajerku vo Francúzsku!
Stalo sa.
Napísal jej sms, že na ňu počká v zelenom pube. Ponáhľala sa.
Keď tam prišla, pub bol ako vymenený. Plný mladých ľudí, väčšinou zahraničných študentov. Hľadala ho v dave. Zazrela ho pri bare veselo gestikulujúc pred tvárami asi piatich chalanov. Hanbila sa ísť za ním a osloviť ho. Pub bol plný francúzov. Z každého rohu počula francúzske slová a ostrý smiech francúzskych afektovaných dievčat.
Stála pri dverách a cítila sa tak veľmi na nič, že mala chuť odtiaľ vybehnúť, utekať a zastaviť sa až vo svojej izbe pod perinou.
Prečo má vždy ten nepríjemný pocit, že sa na ňu každý pozerá trochu opovrhovane?
Preto, že nie je z jednej z popredných európskych krajín?
Preto, že je z malého nevýrazného Slovenska a vačšina týchto ľudí ani netuší, že nejaké Slovensko vôbec existuje? Môže si dookola opakovať, že jej nesiahajú ani po členky v ohľade geografie a histórie. Aj keď to v škole neboli jej najobľúbenejšie predmety, miluje cestovanie a každý priemerný slovenký žiak, či študent má aký-taký geograficko-historický prehľad. O týchto mladých ľuďoch zo západnej Európy sa to však povedať nedá.
„Vieš, prepáč, nenhnevaj sa na mňa, nechcel som Ťa uraziť! Keď vravíš, že si z centra Európy, tak ok, verím Ti. Ja neviem. Ja som magor. Pre mňa je už aj Nemecko východ.“
Povedal jej jeden francúz, keď mu na jeho otázku odkiaľ je, odpovedala zo Slovenska.
Samozrejme netušil kde to je a mysliac si, že je to asi časť Ruska, sa pousmial a povedal: „Ty musíš byť preborník v pití vodky!“
Skúšala sa mu to vysvetliť najskôr pokojne: “Vieš je to hneď vedľa Česka, Maďarska, Rakúska...“
Ale keď krútil hlavou, že nemá poňatia kde je Viedeň, tak to vzdala a radšej si odsadla. Mládež Európskej Únie...
Zavolala Eve.
„Leni, veď choď za ním, pozdrav ho, čaká predsa na Teba. Nebuď ako malá!“ prikazovala jej Eva v telefóne.
Nepomohlo.
Na Lenkine naliehanie sa o pár minút objavila vo dverách aj s Paddym.
Sadli si do voľneho boxu. Stále naňho hľadela. Snažila sa zachytiť jeho pohľad, aby ju uvidel a prišiel za ňou.
Pub sa začal náhle vyprázdňovať. Ako každý piatok, všetci sa chystali do Yebba, “Late baru“.
Keďže v Tralee zatvárajú všetky puby o desiatej, ten ktorý má jediný v meste licenciu na dlhšie otváracie hodiny (do polnoci), sa pýši nápisom “Late bar“ pri dverách. Ale nie je to teda žiadny bar, je to asi najstarší pub v meste s najstarším nábytkom a toaletami, ktoré hostia, hlavne dievčatá, používajú iba v najnevyhnutejšom prípade.
Stretli sa pri dverách.
„Ahoj, ty si tu?“ opýtal sa jej prekvapene.
„Áno, teraz som prišla“ zaklamala.
„Ideme do Yebba, idete s nami?“ usmial sa na Lenku a jej priateľov.
Yebba bar bol plný, natrieskaný do prasknutia. Lenka s Evou a Paddym stáli pritisnutí pri bare. Mlčky, pretože nemalo význam niečo hovoriť. Cez hluk okolo by nepočuli ani slovo.
Lenka vedela, že oni dvaja chceli ísť do kina, a že tu stoja len preto, že Eva je dobrá a chápavá kamoška.
Eva vedela, že Lenka by odtiaľto zutekala, keby tu bola sama. A vedela aj to, ako jej skáče srdce, keď sa k nej Jean-Luc priblíži.
A on je tu. Niekde. Blizko. Aj keď ho ani jedna nevidí pre veľký dav.
Lenka to už vzdala.
„Dobre, poďme domov! Máme víno, pozrieme si film. Nemá to tu zmysel.“
Paddy sa hneď pohol k dverám. Eva sa postavila Lenke do cesty.
„Si si istá, že chceš odísť?“
„Nie! Ale mám tu toho už plné zuby. Nemienim tu naňho čakať ako na spasenie, pokým sa on niekde zabáva s afektovanými francúzkami, či španielkami.“
Sedeli v aute. Paddy rozpráva nejakú príhodu, ale ani jedna ho nepočúva.
Eva sa z predného sedadla otočí dozadu k Lenke.
„Napíš mu smsku.“
„Čo si sa zbláznila? Ja mu prvá písať nebudem. A čo mu akože napíšem? Som nešťastná, že som Ťa nemohla celý večer nájsť?“
„To zrovna nie! Spýtaj sa ho, či nepríde na víno a film.“
Lenka chcela protestovať, že sa mu nechce ponúkať. A že on je chlap a ona žena, tým pádom bude čakať, pokým sa ozve prvý.
Z tejto myšlienky ju vytrhlo hlasné zapípanie jej mobilu so správou o odoslaní sms.
„No zbohom! Ja som mu to poslala!“ cítila ako jej stuhli prsty na rukách aj na nohách.
Eva na prednom sedadle sa z chuti zasmiala a Paddy, keďže nerozumel o čom sa ony po slovensky bavili, sa spokojne usmial, mysliac si, ako ich jeho historka, o opitom kamarátovi, ohromne pobavila.
„Neodpísal! A ani neodpíše! To je trapas! Už sa naňho nikdy nechcem pozrieť! Dúfam, že už ho nikdy nestretnem! To je hanba!“
„Prestaň, prosím Ťa! Sú to tri a pol minúty. A sme v Tralee, nie v New Yorku, zaručujem Ti, že ho ešte určite zopár krát uvidíš.“ uškrnula sa Eva.
Lenka lamentovala každú pol minútu.
„Už je to skoro dvanásť minút. Neodpíše!“ odpila si pol pohára vína, zopakovala, že je to trapas a dopila aj druhú polovicu.
Zrazu niekto klope na dvere.
Lenka sa k ním pohne v domniení, že si spolubývajúci Daren zabudol opäť kľúče. Cestou k dverám cez chodbu, vykrikuje na Evu do obývačko-kuchyne, že to už v živote neurobí, písať prvá chalanovi.
Otvorí dvere a skamenie.
„Tak som prišiel na ten film a víno.“ povie Jean-Luc so širokým úsmevom.
Lenka sa intuitívne posnaží tiež o úsmev, ale zmohne sa len na akýsi kŕčovitý úškľabok, ktorý jej dal pekelne zabrať na zmrznutej tvári.
„Ja som Jean-Luc.“ podáva ruku Paddymu.
Ten sa naňho usmeje, predstaví sa a naleje mu pohár vína.
Zatiaľ čo Eva vykukne spoza dverí a kývne na Lenku, ktorá ešte stále stojí na chodbe ako privarená k podlahe.
Pohne sa k nej s pohárom vína.
„Odpi si! Pätnásť minút... To je presne toľko, koľko trvá cesta pešo z Yebba. Nie?“ žmurkne na kamaratku a spolu sa usadia na gauč k chalanom.
Keď dopili poslednú fľašku nie veľmi chutného vína, spýta sa Lenka Paddyho či bude u nich spať.
„Je už príliš neskoro pýtať sa.“ usmeje sa on.
Otočila sa k Jean-Lucovi s rovnakou otázkou, ktorú však položila trošku ostýchavejšie.
„Je už príliš neskoro pýtať sa.“ odpovedal rovnako a všetci sa zasmiali.
Všetci okrem Lenky. Tá sa len neisto usmiala a pocítila nervózne chvenie v žalúdku, ktoré nebolo spôsobené zlým vínom, akoby sa mohlo zdať.
Uložili sa po dvoch do postiel.
Paddy s Evou rýchlo zaspali. Bolo príliš neskoro a zlé víno ich zmohlo.
Lenka ležala nehybne vedľa Jean-Luca.
Nedýchala.
Dal svoju ruku popod jej hlavu a ona sa k nemu trochu viac pritiahla.
Ležali.
Bola pri ňom tak blízko. Dotýkali sa.
Srdce jej búchalo dva krát rýchlejšie ako rýchlo.
Oči mala otvorené dokorán a bola si istá, bez toho aby sa naňho pozrela, že aj on hľadí do plafóna.
Zdalo sa, že ani on nedýcha.
Nepočula.
Citila len jemné nadvihovanie jeho bránice.
Eva s Paddym, len pár metrov od nich, spali hlbokým spánkom, čo dokazovalo ich nesynchronizované, veľmi hlasné chrápanie.
Ležali takto dlho.
Hodinu? Dve?
Keď si už myslela, že Jean-Luc možno zaspal, pocítila jeho pomalý pohyb hlavy, ktorú natočil smerom k nej a jeho jemný bozk do jej vlasov.
Celá sa chvela.
Hladkal ju po nich. Tak nežne a pomaly, až mala pocit že sa úplne roplynie.
Keď ju pomaly pobozkal na čelo, nevydržala to, otočila k nemu tvár a dala mu pusu na kútik jeho úst.
Chcela prestať, ale on jej dal jazyk do úst a začali sa vášnivo bozkávať.
Ešte nikdy predtým nezažila nič, čo by ju viac vzrušovalo, ako tento prvý bozk od Jean-Luca.
Bozkávali sa nežne a pomaly.
Jej telo sa celé vibrovalo, stál jej každý chlp na tele a na chrbte pociťovala striedavo mráz a horúčavu.
Bozkávali sa až do rána.
Bez prestávky.
Napokon si ju privinul k svojmu horúcemu telu, ona ho objala a zaspali na zvyšných pár minút, ktoré ostávali do prvých tónov Lenkinho budíka.
Komentáre
Nadina,
Pekne si nám to popísala