Anežkin dom, 2000

Zuzanu preberie zvuk zapnutého televízora. Rozospato otvorí oči a pozrie na hodiny oproti postele. Päť minút po polnoci. Zvláštne. Dievčatá predsa dávno spia, sama ich uložila do postele.

Otvorí dvere do obývačky a pomalými krokmi sa blíži k televízoru. Moderátorka nočného spravodajstva informuje o najnovších udalostiach vo svete. Zuzane padne zrak na fľašu piva a prázdny tanier na stole. Ľuboš leží na pohovke prikrytý hrubou dekou a upiera svoj zakalený prázdny pohľad na obrazovku. Zuzana si bez slova sadne na okraj pohovky. Uľaví sa jej, že dievčatá pokojne spia, vnukova prítomnosť však neveští nič dobré. Jej oči si pomaly privykajú na svetlo televízora. Rozoznáva Ľubošov pulóver pohodený na stoličke, pri dverách ležia jeho topánky aj veľký cestovný kufor. Priveľký.

„Ahoj, starká.“

Pohľad na jeho strhanú tvár ju zabolí. Chvíľu na seba bez slova hľadia. Nechce mu rozprávať o čase, ktorý všetko zahojí, o ranách, ktoré prestanú krvácať, o tom, ako raz bude opäť šťastný. Aj tak by jej neveril. Ešte nie.

„Zostaneš tu?“

Jej otázka je priama. Nepotrebuje žiadne vysvetlenie, žiadne zbytočné slová. Ľuboš pomaly prikývne.

„Ak môžem...“

„Samozrejme, že môžeš. Si predsa doma. Keď umriem, tento dom bude tvoj.“

„Starká, prosím, nehovor také veci. Si mladá. Nemôžeš ma opustiť ešte aj ty.“

„Neopustím ťa. Nikdy.“

Chytí ju za ruku. Posunie sa na pohovke, aby si k nemu mohla prisadnúť. Prikryje ju dekou, načiahne sa za fľašou a dopije zvyšok piva.

„Na čo sa chceš pozerať?“

„Neviem, možno na nejaký film.“

Ľuboš chvíľu prepína kanály, kým nenájde niečo zaujímavé. Obaja hľadia na obrazovku. Ani jeden nevníma, čo sa na nej deje. Ľuboš je stratený vo svojich myšlienkach, vo svojom skrachovanom manželstve. Myslí na Adelu. Už teraz mu strašne chýba. Najradšej by ju objal a pobozkal. Kiežby sa nikdy nič nedozvedel...

Tá bolesť ho celkom otupuje. Myslel si, že po tom, ako sa dozvedel o jej nevere, už nič horšie nezažije. Adelu úprimne miloval. Kubo bol jeho najlepší priateľ. O týchto dvoch ľuďoch nikdy nepochyboval. Myslel si, že mu pomôžu, ak ich bude potrebovať, že ho nezradia a budú stáť pri ňom.

Keď sa Adela zamkla v kúpeľni, bez slova si sadol na dlážku a hľadel do prázdna. Premietal si v hlave posledné mesiace svojho života. Hľadal v sebe chyby, obviňoval sa, preklínal svoju prácu. Je také ťažké každému vyhovieť! Uživiť rodinu a zároveň uspokojiť manželku aj deti. Je to nad jeho sily. Nezvládol to.

Spoza zatvorených dvier začul zvuky, ktoré ho postavili na nohy. Adela vracala. Vystrašilo ho to. Búchal na dvere a žiadal ju, aby otvorila. Keď ho pustila dnu, vrútil sa do kúpeľne nahnevaný na celý svet. Adela sa skláňala nad umývadlom a studenou vodou si oplachovala tvár. Ľuboš ju chytil za ruku a obrátil si ju k sebe. Zdvihol jej hlavu a pozrel priamo do očí.

„Čo sa to tu deje, Adel? Naposledy si takto vracala pred siedmimi rokmi!“

Z očí jej stekali slzy a padali na jeho predlaktie. Keď sa im napokon stretli pohľady, Ľuboš z nich vyčítal odpoveď. Zvraštil čelo a chvíľu bojoval sám so sebou. Dlane ho pálili, v ústach mu vyschlo. Mal pocit, že sa na všetko vykašle. Na seba, na dcéry, na celý svoj život.

„Je tehotná. Čaká dieťa. Jakubovo dieťa,“ oznámi Zuzane.

Zúrivosť. Presne to cíti. Najradšej by do niečoho búšil, chcel by rozkopať nábytok, polámať poháre. Zostane však sedieť. Nevládze ani vstať. Ale musí. Inak to naozaj urobí.

„Musím ísť na vzduch,“ povie po chvíli.

Zuzana prikývne a nechá ho ísť. Počká, kým sa za ním zatvoria dvere. To je už priveľa. Takto si to naozaj nepredstavovala.

Keď jej vnuk stretol Adelu, zo dňa na deň dospel. Usilovne sa učil, aby získal diplom a mohol sa čo najrýchlejšie zamestnať. Sníval o vlastnom byte, chcel sa osamostatniť, žiť svoj život. S ňou. Ponáhľal sa oženiť, vziať ženu do prenajatej garsónky a budovať svoju budúcnosť. Bol plný energie a plánov. Láska mu dlhé roky dávala silu, chuť a motiváciu. Teraz je všetko preč. Sklamala ho. Podviedla. Porodí dieťa. Inému mužovi, preboha!

Ľuboš vyjde na ulicu. Zatvorí za sebou vysokú železnú bránu a poberie sa smerom do centra mesta. Prechádza okolo prázdnych výkladov, míňa zamilované páry sediace na lavičkách pod stromami. Nikoho z nich nevníma. Vidí pred sebou iba jej vzdialené hnedé oči.

„Je Jakubovo,“ znie mu v ušiach. Jakubovo...

Nemohol to počúvať. Pustil ju a ponáhľal sa do spálne. Vybral zo skrine kufor a začal do neho hádzať všetko, čo mal v skrini. Nohavice, košele, boxerky. Snažil sa zbaliť na prvýkrát. Nechcelo sa mu sem vracať. Adela sa ho snažila zastaviť. Plakala, kričala, prosila. Sama však vedela, ako strašne mu ublížila.

„Pôjdem si to vziať,“ opakovala. „On o ničom nevie. Nepovedala som mu to. Nechcem to dieťa!“

Ľuboš sa na chvíľu prestal baliť.

„Neopováž sa ísť na potrat, to decko za nič nemôže. Znášaj následky svojho konania.“

Adela už nepovedala ani slovo. Sadla si na posteľ. Nič mu nepovedala, ani keď za sebou zatváral dvere. Nechal ju tam, ani na ňu nepozrel. Cítil nenávisť. Voči nej, voči sebe, voči celému svetu. Nenávisť je lepšia ako bolesť. Hnev tak strašne nebolí.

Dočerta!

Blíži sa k nočnému baru, do ktorého voľakedy chodieval s Jakubom. Bez rozmýšľania vojde dnu a zamieri priamo k pultu. Pri drevených stoloch sedí niekoľko ľudí. Väčšina tupo hľadí na svoje poháre. Objedná si tatranský čaj a sadne si na vysokú stoličku vedľa ženy s dlhými červenými vlasmi. Siahajú jej do polovice chrbta. Má oblečenú bielu minisukňu a čierny trblietavý top s hlbokým výstrihom. Ľuboš sa na ňu usmeje a na chvíľu zabudne na svoju bolesť.