... prebudím sa, rozmýšľam. Celý život sa hrám na niekoho iného, ani si to neuvedomujem. Až raz... prebudím sa a zistím, že neviem čo je sen a čo skutočnosť. ...aký vlastne som? ...zažil som niekedy sám seba?

Koniec koncov, môžem si za to sám. Sám som takto žil, sám som si vybral. Vcelku mi to vyhovovalo. Veľa ľudí ma poznalo, veľa z nich ma považovalo za človeka s veľmi zaujímavým životom, za človeka ktorý toho veľa vie, ktorý chce byť vo všetkom čo robí ten najlepší. ...vždy vysmiaty, všetko má na saláme, vždy pomôže každému priateľovi s čímkoľvek... Až raz príde niečo ako kríza a ten navonok vyrovnaný človek sa prestane na ľudí usmievať, nieje s ním už toľko zábavy, keď si z niekoho vystrelí, blíži sa to skôr k urážke ako vtipu...

Zobudil som sa a rozmýšľam... koľko z toho čo som doteraz prežil bola pravda, koľko z toho som len predstieral. Keď tak nad tým rozmýšľam, môžem vlastne o sebe povedať, že som klamár najtvrdšieho kalibru. No kto si môže povedať, že denne klame bez mihnutia oka všetkých svojich priateľov???

Ležím a rozmýšľam.  A dúfam, že sa dá začať odznova. Nový začiatok... opäť nová identita... priatelia možno ostanú... Ale uveria mi že toto som naozaj ja? Asi nie, ale zvyknú si.

Človek rýchlo zabúda.