Chodím okolo neho, a nevšímam si ho. Nepotrebujem si všímať.
Vysoký, chudý, s vlasmi do vrkoča.
Stojí na hlavnej ulici - oproti hudobninám a hudobným nástrojom.
Rozpráva slušnou slovenčinou. Dominik.
Predáva. Časopis NotaBene.  Ešte nikdy som mu neprispela.
Zdá sa mi, že dávam dosť. V daniach. V práci. Vo svojom voľnom čase.
Vážim si svoju nezaplatenú prácu.
Viem -  treba podporovať chudobných, ale -
ja nie som  sentimentálna.

Dnes sme sa so synom vybrali do hudobných nástrojov.
Konečne došli - synove vytúžené bubny. Súprava bicích. Yamaha drums.
Veľký bubon, malé bubny, tympan, činely,stojany, držiaky.
Ako to všetko odnesieme? Tri krabice veľké ako prvý farebný televízor.
A  kabela s činelami ťažká ako mlynský kameň.
Musíme prejsť cez pešiu zónu až na parkovisko.
Bude to fuška.
,,Môžem vám požičať vozík," ponúkne sa pani vedúca.
,,Odvezieme to. Aha, tuto - Dominik vám to odvezie, on má s tým skúsenosti."
Dominik z ulice sa chopí krabíc. Naloží ich na vozík.
Je vysoký. Určite ešte nemá štyridsať. A vôbec sa nehrbí. Trochu čaptavo chodí.
Má také čudné, vychodené sandále. A zvláštne modré oči. A úplne hladkú tvár. Pravdaže, páchne.
Odtiahne to hravo až k autu na parkovisko. Aj so schodíkmi si poradí.
Bubny naukladáme do auta.
,,Ďakujem, Dominik, a - vezmite si toto," podávam mu peniaze.
Okúňa sa, nechce zobrať. Nanútim mu:
,,Berte, to sú za tie NotaBene, čo som si od vás minule nekúpila," presvedčím ho.

Predierame sa piatkovou zápchou.
Rozmýšľam, či si nabudúce kúpim od Dominika NotaBene.
Neviem, nerozumiem.
Veď si predsa vážim svoju prácu.
A zdá sa mi, že predsa dávam dosť. V daniach. V práci.
Aj podporovať chudobných treba, to hej.
Ale - keď ja tak nerada som sentimentálna!