á un bise...

 
Motýlie krídla...
(1. časť.)

...prednedávnom som tu takmer v identickom čase písal vety voňajúce šťastím, z krehkého porcelánu s ručným vyrývaním, dnes píšem zbytky obhorených dnešných myšlienok a očakávam, kedy sa rozvidní na mojej betónovej ceste zaliatej mliečnou hmlou...
...sú tomu už takmer tri týždne, čo sa sledujem v novom profile. Sestra sa na mňa potmehútsky usmieva keď prídem od teba k sebe domov  a na otázku „prečo sa smeješ“, mi odpovedá chabým „len tak“ a usmieva sa ďalej. Pri písaní s tebou podíde ku mne a povie, že „...nebýval si ku mne taký pozorný...ak je to práve ňou, pozdrav ju odo mňa...“ a obaja sa odmlčíme...
...dnes cítim v srdci hnis a je mi tam ťažko akoby cez neho tiekla ortuť...

Je niečo po jednej hodine, keď ti klopem na dvere. Nevidel som ťa takmer 51 hodín. Strašné číslo ako 61 pre tvoju sestru. Tak si vieš predstaviť. Prichádzam iba na chvíľu, idem o štvrtej na autobus. Je tu ako v skleníku, všade naokolo sklo bez žalúzií. Slnko pripeká, závidí mi ťa.
„Po ceste sem som stretol zlatú babku a nedalo mi, nevziať si od nej tento zväzok akýchsi kvetín.“
„Jééj, pekné.“
„Daj ich do vody.“
O trištvrte na štyri vytáčam číselný kód mojej sesternice.
„Ahoj, ja ten autobus nestíham. Dostal som defekt a krívam na jednu nohu. Prídem večer.“
„Ako? Čo sa ti stalo? Si v poriadku?“
„Áno, servisáci prídu o polhodinu a dajú ma dohromady.“
„A vieš sa odtiaľ dostať?“
„Samozrejme. Bol to vtip, Som v poriadku, len prídem k tebe domov neskôr.“
„Aha, vyľakal si ma.“
„Prepáč, tak zatiaľ.“
Hráme slovný tenis a oblohu zaplňuje roj tmavých atómov.
„Idem do obchodu, niečo prinesiem“, navrhuješ.
„Bež.“ Medzitým vyberám šampanské a hľadám dva poháre. Sledujeme cestu plnú ľudí, osvetlenú žeravými guľami, beháme po blogu, hľadáme udalosti, popíjame pri rozhovoroch sprevádzaných pohľadmi. Mok začína účinkovať. Nezachraňuje to ani objednaná sedemsto gramová pizza.
„Čo keby som tu ostal na noc?“
„Hm, dobre.“
Popíjame kľudne ďalej. Pri druhej fľaši si sadáme na pohovku, ľahostajne nechávajúc scenériu za sebou. Máme chuť na intímne témy, keď si vidíme iba obrysy tvárí.
„Prečo si ju teda nechal?“
 A rozprávam ti teda o   sebe, o momente jednom z pred dávnych  rokov a ktorý nosím ako retiazku na krku. Pred konečným vysvetlením sa mi zadrháva hlas a na naklonenej tvári k tebe mi z vlhkých očí tečie slaná slza.
„Poviem ti to ešte dnes na byte.“ Chvíľu ešte masírujeme túto tému.
„Koľko je hodín?“, pýtaš sa ma.
„O desať minút pol jedenástej, prečo?. Mám ísť domov?“
„Hm, áno, radšej.“
„V poriadku. Len dúfam, že to nie je kvôli tej záležitosti“.
„Nie.“

 Nakoniec končíme na byte. Mlčky visiace obrazy, tenký úzky plamienok dlhej úzkej sviece. Dve duše pod perinou a moja výpoveď, ktorá je mojím najväčším tajomstvom.
„...tak a to je všetko.“ Na moment nastane ticho. Sledujem plafón. Ty sleduješ mňa.
„Keď sa pozrieš k dverám, uvidíš tam stáť malého chlapca. Stojí tam a sleduje ma. Už vie, že môže odísť, uľavil som svojej duši.“ A vidím ako sa na mňa pozerá a vidím ho asi naposledy. Odnáša si svoj bôľ a je spokojný. Ja možno tiež.
„Ešte nik o tomto takýmto spôsobom nevedel. Nik nevedel všetky detaily, ani moje pocity.“
„Si v poriadku?“
Prikyvujem. Obraciam sa na teba a hľadím ti do očí. Nemám k nim prístup, nemôžem sa v nich topiť. Alebo predsa? Hrám sa s tvojimi vlasmi ako dieťa. Zbožňujem ich. Zatváraš oči.
„Mám chuť ťa pobozkať.“
„Na čelo...“
Môj prvý bozk!
„Ten je za tú jednotku.“ Pomaly pokračujem.
„Tento za to, že si mi dovolila ťa spoznať.“ Idem nižšie, na nos. Líce a pomaly sa dotýkam tvojich pier. Ľahučko, no odťahuješ sa. Stane sa to ešte raz a nechávam ich chladnými. Vlastne ony nechávajú chladnými moje pery.
„Viem, čím všetkým si prešla, ale sú aj dobrí ľudia. Nie som síce bez viny, ale...keď tak iba ty mi môžeš ublížiť, pretože ja...ja jednoducho nemôžem. Jednoducho nie. Viem, že mi neveríš, ale je to tak. Tí dvaja na teba nedozreli. Jeden nevie, čo chce, druhý je despota. A vieš, že máš čas, že ja mám čas. Som ten najväčší blázon, akého poznáš.“ Usmievaš sa. Bozkávam tvoje viečka. Líham si. Vstávaš a ideš do kúpeľne. Ostávam ležať a cítim sa divne. Vraciaš sa a fúknutím ničíš plamienok svetla. Zdvíham sa a sadám si na okraj postele.
„Ach Bože...“ Keď som ťa bozkával... a teraz cítim jemný závan ejakulátu sálajúci spod treniek. A navyše sa cítim tak hlúpo pre tvoje neopätované bozky.
„Čo ti je?“
„Nič.“
„Čo ti je?“
„Musím sa ísť umyť.“

 
Líham si späť.
„Spíš?“
„Nie. Hovor mi niečo. Čo sa  stalo, prečo vlastne mlčíš?“
„Cítim sa tak hlúpo. Po tých bozkoch. keď si ich neopätovala. Ani si neprecítila tie ďalšie.“
„Ako to vieš?“
„Tak myslím si.“ Vkliesnila sa medzi nás odmlka. Podopieraš si hlavu.
„Ja ani neviem, prečo som ich neopätovala.“ Zdvíhaš hlavu.
„Ako to, že nevieš?“
„Neviem.“ Sleduješ ma v tme, tvárou v tvár.
„Možno ti pomôžem s riešením.“
„Ako?“
Nakláňam, sa a dotýkam sa tvojich pier so sladkou príchuťou. Prvý bozk. Nič. Druhý bozk. Nič.
„Alebo nepomôžem“, dodávam klesajúcim tónom. A vtom! A vtom cítim ako sa kopčeky tvojich pier spájajú s mojimi. Prvé dotyky. Prvé naše dotyky pier!. Ukladáš si hlavu a spájame sa tichými odrazmi. Hladím ťa po tvári a ty hľadíš mňa. Drzý jazyk opatrne vniká do roztvárajúceho sa kaňonu tvojich vankúšikov. A prichádzaš mu svojím v ústrety. Opatrný krehký tanec jazykov a jemná vzájomná masáž pier. Usínaš. Obraciaš sa na bok chrbtom ku mne.
„Všetko je v poriadku?“
„Hm.“
„Všetko je v poriadku?“, pýtam sa ešte dvakrát.“
„Áno“, no ani náznak záujmu z tvojej strany a ani sa nepohneš. Líham si a cítim, že som bodol do osieho hniezda.