Pokúšala som sa niečoho chytiť, nájsť hmotný bod, aby som získala istotu. Ale nič nebolo. Hmla , ktorú sa uchopiť nedalo, a sklo, ktoré otváralo priestor ničoty. Nič.

Pýtala som sa sama seba, aká je pointa, čo mi chce táto planéta ukázať tým že mi ukazuje nič. Azda som sa už málo topila v ničote na Zemi? Azda som sa málo pozerala do hĺbky vecí? Čo som ešte nevidela?

Niekedy sú momenty, kedy nás napĺňa aktivita, práca, povinnosti, vzťahy. A medzi tí/ýmito momentami existujú sporadické pauzy ničoty. Vtedy sa zastaví čas. Všetko sa rúti dole, ako voda vo vani. Všetko je vsaté pod Zem. A srdce krváca, stačí len jeden takýto pohľad.

Ešte stále sedím na schodoch toho skleného domu a sledujem prázdno okolo. Rozhodnem sa zatvoriť oči. Žiaden rozdiel. Zvuky z vonku ku mne stále doliehajú, a klavír si ide svoju neutíchajúcu melancholickú skladbu. Všetko sa točí, točí, mieša, šaliem, plačem, a načúvam zvukom, zapchať uši nestačí, sú tu, nehmotné, sú tu.

Snažím sa zachytiť niečoho pevného. Nie je tam nič. Sklo chladí, hmla sa rozostupuje pri každom pokuse zovrieť z nej čo i len náznak. Chcem sa dostať k zvukom ale nech sa otočím na ktorúkoľvek stranu, nie je správna.

Stačil by jeden záchytný bod, jedna hmota, jeden dych, jedno skutočné slovo a cítila by som sa istejšie.

Človek môže cítiť radosť i bolesť. A tisíc pocitov medzi tým. A potom sa ešte dá necítiť..? Nereálne! Žiadna ničota nezmyje cit, žiadna ho nezmrazí, žiadna ho nesparalyzuje.

Táto planéta sa niečím podobá na Zem. Som na nej slabá rovnako ako na Zemi.