I want to trip inside your head
Spend the day there
To hear the things you haven’t said
And see what you might see

I want to hear you when you call
Do you feel anything at all
I want to see your thoughts take shape
And walk right out

                                                                      / U2 /

 

Vždy keď počujem túto pieseň, znova a znova ma napadne množstvo ľudí, v ktorých hlavách – mysliach by som chcela ten jeden deň stráviť ...

Často sa mi v mysli vynoria tváre neznámych ľudí, ktorých som stretla v ten deň na ulici, niečím ma upútali, ostali vo mne ... Tvárou, oblečením, výrazom, tým čo práve urobili, alebo útržkom vety, ktorý som ich počula povedať, keď som okolo nich prechádzala. Chcela by som vedieť, čo sa deje v hlave malého dieťaťa, keď sa napríklad učí chodiť, chcela by som vedieť, na čo myslí otec, keď mu na kolenách sedí syn a po stý raz sa pýta tú istú otázku ... Rada by som vedieť, na čo myslí tá krásna babička, ktorú jej deduško odprevadil k električke, dal jej bozk na líce a teraz jej kýva na rozlúčku ...

 A potom prídu na rad ľudia, ktorých poznám. Prečo reagovali, tak ako reagovali? Prečo spravili, to čo spravili ... a čo znamenal ten milý úškrn na tvári, keď rozprávali o tom, či onom ... Čo tá grimasa nesúhlasu, keď o dušu prikyvovali .. a či ten zasnený výraz, keď prednášajúci rozprával o náležitosti právneho úkonu J. Lebo na tom nie je nič snivé ...

Pozorujem toľko vecí okolo seba, ktorým nerozumiem, a toľkým by som chcela rozumieť ...

No mám pocit, že najprv by som mala stráviť deň v mysli svojej, lebo sem tam i tá jedná pre mňa úplne nepochopiteľne.