Keď mi prepína

Cestujem domov – nalepená na okne

v preplnenej uličke a v duchu sa smejem.

Ľudia sa rozpačito pozerajú do zeme,

sú celí nesvoji, alebo – ja neviem.

Chvíľami zadúšam sa od smiechu

keď vidím kŕdeľ zajacov ako splašene trieli.

Rýchlosťou blesku si to ženú krížom cez pole,

kopnú do vrtule a o chvíľu sú v cieli.

Chceli si zapretekať – iba tak zo špásu,

no trochu pokazila som im presný štart,

lebo keď videli, jak nadšene im kývam,

zhrozene utiekli a nechali to tak...

Neposedným oblakom pripisujem mená,

hľadám im podoby a pripadám si smelo

keď skríknem na vietor, nech hrá sa s niečím iným,

keď mení ich tvary a ničí moje dielo.

Slnko si skúša nové svetelné triky

a na starobylom hrade koná svetelnú šou.

Hnevá sa na mňa, že potajme nazerám

a oslepí mi oči svojou svetelnou tmou.

Tak to sem-tam býva, prepína mi v hlave.

V škole si blicnem a mám voľný deň.

Len tak z princípu si vylepším náladu

a všetko nudné jednoducho odignorujem.