Mama ma zavrela do izby, že vraj „Choď sa učiť ten dejepis!!“ No jasné... Odtrhla si ma od pohodlia pri telke, počítači a sladkostiach a nechala si ma napospas osudu pri studenom stole a dvoch litroch minerálky (teraz zisťujem, že to je len čistá voda.. hrozné). Ale smola, mami, vystačím si aj bez elektroniky, zatiaľ. Nesrandujem... Vždy sa nájde niečo iné ako UČENIE, prosím ťa. Zas neni to až tak dávno, čo si aj ty chodila do školy, tak sa nerob. Nehovor, že sa nepamätáš... Že čo? Jáááj.... Jasné... Že ma to hneď nenapadlo... Ty si sa predsa učievala systematicky, na každú hodinu. Takže si sa nikdy nemusela učiť nárazovo kvantá strán... Iste. (Bifla... Nech vraví kto chce, čo chce).

Ale nie o mojej mamine som chcela... Tá je zlatá, rada ju mám. Minule jej voľakto dal ovoňať krabičku s čajom, lebo sa nevedeli dohodnúť, o akú sortu ide. Hádali sa, či je to vanilka....škorica.... A moja mamuľa: „Však to vonia ako škatuľa, nie?“ Chápete? Nie? Nevadí... Aj mne to už prestalo byť vtipné. Neviem dobre prerozprávavať (či ako sa to povie....  ) Hlavne, že pred tým som sa na tom bavila zo pol hodinku.

Ale zas som o mame začala... To je teraz fakt nepodstatné. Som chcela o svedomí... Nie o tom, ktoré si spytujeme, keď spáchame dačo zlé a príde čas naprávačiek a ospravedlňovačiek. Ale o tom druhom „JA“, ktoré je s nami pri vstávaní, každodennom živote, zaspávaní. (A to fakt že nemusíte mať schízu, aby ste si mohli super pokecať....  )

Čítala som knihu (.........fakt!!........), že (........no dobre.... Len úvod som stihla, potom mi prišla upomienka neviem koľká v poradí... Ale poštou, doporučene.. Trápne...  Tak som ju musela ísť vrátiť, takže zvyšok som len prelistovala v autobuse.) V skratke bola asi o tom, že stres, depresiu a podobné veci spôsobujú naše myšlienky. A tých sa predsa ľahko zbaviť, nie? Keď niečo vymyslíš, môžeš to aj vyhodiť... Princíp bol opísaný presne až niekde v strede, k tomu som sa nedostala, ale v úvode niečo také opisovali, že treba proste preskúmať myšlienku, položiť si otázku „Nebola by som oveľa šťastnejšia bez nej??“, následne odhaliť, kde sami seba klameme a na to jednoducho prestať myslieť. O koľko by bol život krajší, že?

Teraz robím to isté... „Dejepis ma zabíja... Učenie ma zabije....“ Je to pravda? Nie, nie je. Stojí mi to za ten stres? Nie, nestojí.

Toľko krásnych vecí je hneď v živote  Napr. o 10 minút Kobra začína... Dúfam to už mamu prešlo, vie predsa, že som od Kobry závislá... To by mi nespravila... Kobru nieeee

Ale hneď mi je lepšie. Treba optimizmu do života, všetci okolo mňa vravia... Optimisticky vravím, že zajtra z dejepisu nepôjdem. Radosť žiť!!

Veď dáko bolo, dáko bude.....