...ako to bolí, keď sa lúčiš...s priateľom, s láskou, s príjemnou predstavou...možno toto je obeta, toto je post... minule písal, že rozhodnutie býva svojím sposobom definitívne...otvára v jednom svete nesmierne horizonty, naopak zopár ďalších zbavuje perspektívy. Nepáči sa mi napísať tu že "navždy", ale čo ak je to tak??? že si vyberáme, áno, to je dobre...že pritom strácame, to je bolestivé...Lewis píše, že to, o čo prídeš, už nikdy v rovnakej podobe spať nedostaneš...bolo by to (od boha?) príliš krátkozraké. zostáva veriť, že je to skúška ohňom a že z toho vyjdeme obaja bohatší. O skúsenosť? o seba navzájom? bohatší o celý jeden svet? neviem...

...a aké je to vzrušujúce, keď otváraš dvere cudzincovi..."have you ever invited a stranger to come inside?" spieva Pink. zmes nádejí, zvedavosti, zmatku, odhodlania, túžob... horizont krásy, ktorú si však treba vybojovať