Marek sa akurát vracial z policajnej stanice. Nemal ho kto držať, Teo to dostal, keď si odskočil pre svoju pravidelnú a neodmysliteľnú dávku cukru. Nevedel, kam má ísť a tak si to namieril do najbližšej kaviarničky zapadnutej v ulici s akútnym nedostatkom svetla.

Kaviareň bola útulná. Staré ťažké kreslá si toho pamätali dosť a márne sa snažili ladiť s novučkými nízkymi stolíkmi. Barový pult bol plný spovedí náhodných okoloidúcich a rozliatych pív. Nedostatočné osvetlenie, ktoré asi patrilo k tejto ulici, dávalo pocit tajnej istoty, ktorú Marek práve teraz potreboval.

Okrem neho tam boli len dve osoby a zlá tichá jazzová hudba. Barmanka ledabolo študovala svoje nechty a zubami sa snažila dodať im dokonalý tvar. Jediný zákazník okrem Mareka sedel v druhom kúte, pod lampou s vulgárne červeným svetlom.

"Seňorina!" ozvalo sa spod červenej žiarovky. "Chavéz," výkrik doplnil zdvihnutím prázdneho pohára.

"A tebe čo?" vypľula barmanka otázku Marekovi do tváre, keď obslúžila pána s prekvapivo mladou tvárou v druhom kúte.

"Čokoládu. Abo nie, kolu, teda kofolu, veľkú." zajachtal zaskočený Marek.

Bez slova ho obslúžila. Keď odišla, Marek sa potešil, že dostal svoj tichý kútik pre seba. Ďaleko od lampy. Musel si toho dať v hlave veľa dokopy. Nechápal, čo sa diaľo, nevedel, prečo a kto naň strieľal. Nevedel, kde je Dana a či vôbec existuje nejaká Mirka.

Snažil sa dovolať Danke, no nešlo to, telefón mala vypnutý. A vtedy mu to došlo. Asi bola tá kofola múdra alebo niečo. Telepatia. Keď to bola pravda, tak to bude fungovať. Zavrel oči a snažil sa vytočiť Danu touto nepochopiteľnou linkou. Nešlo to. Pojebaná hudba. Musí mať ticho. Vybral sa na wécko v protiľahlom prázdnom rohu.

Ticho a čistota málo používanej kabínky mu nakoniec predsa len pomohli. Zas sa to dialo. Bol v Daninej hlave. Cítil neskutočný strach, ktorý mu zahmlieval zrak. Napriek tomu však spoznal byt svojho brata, v ktorom už nejaký ten piatok žil. Nikoho nevidel, len cítil strach a počul vzdychy. Až potom to zbadal. Eva s uplakanou tvárou skrúcajúcou sa od bolesti, od pol pása dole nahá na dlážke a Johny, ktorý ju zviazanú nešterne bodal svojim nadmerne veľkým nástrojom. Záverečný ston a Johnyho semeno plnilo to nádherné bezbranné telo na zemi. Po dokončení vstal a zdvihol svoju lesklú Berettu. Bez otázok namieril na Evinu hlavu a tichým výstrelom zamrazil ten nekonečne trpiaci výraz na jej tvári. Porcelánová bábika s červenou bodkou na čele.

Strach, strach, zvýšený tep, stav blízky besnote stisol Mareka v Daninom tele, keď sa Johny so svojím ovisnutým gigantickým údom otočil na ňu. "Daj mi chvíľku, zlatíčko, nech si vydýchnem. Vydržíš?" rozosmial sa. Zazvonil Johnyho telefón a Marek prerušil svoj telepatický hovor, keď ho z misy zhodila neuveriteľná bolesť v bruchu. Potreboval svoju tabletku.

Nemal však čas myslieť na svoju bolesť. Dana ochvíľu skončí ako Mirka. Mŕtva a znásilnená. Z vrecka vytiahol modrú tabletku, ktorú ukradol Johnymu. Videl, ako ich berie, keď mal bolesti. Kopol ju do seba a zapil ju prechlórovanou vodou z umývadielka na záchode. V momente sa prebral a vybehol von. Musí domov.

Asi o minútu na to, ako Marek opustil bez platenia v rýchlosti zabudnutú kaviarničku, si k mužovi pod červenou lampou prisadla známa tvár. Kamila.

"Johny je doma. Dala som mu taký malý darček. Nech si užije posledné chvíľky života," povedala so smiechom a obaja sa pobrali rovnakým smerom, akým pred chvíľou smeroval Marekov beh. Domov.

Predchádzajúce kapitoly