Často sa mi stáva, že mám zo života svalovicu. Nie som prosto zvyknutý na tento svet a na jeho fungovanie. Je to o to horšie, keď som nejaký ten týždeň mimo. Myslím tým vo svojich snoch. Konkrétne niekde mimo, kde mi je dobre a nemusím sa starať o pondelky. Silou-mocou sa snažím prísť na to, čím to je.

Vrátim sa po jednom takom týždni a hneď na mňa vyhrkne niekto s tým, akú si kúpil úžasne drahú telku so super obrazom a zvukom. A ani náhodou nespomenie to, ako sa hanbil v obchode, keď nerozumel všetkým tým skratkám a anglickým slovám, čo mu predavač hovoril. Nespomenie ani to, aký bol potom šťastný, keď mu priateľka povedala, aký je múdry, že tomu všetkému rozumie.

Prečo mi to nemôže povedať rovno? Potom si to musím všetko vymýšľať sám a je to dosť namáhavá práca. Nehovoriac o tom, že to musím ešte aj tajiť, lebo inak by na mňa pozerali ako na blbca. Ale to nie je jediný dôvod, prečo mám zo života svalovicu.

Najťažšie asi bude, že sa zas musím tváriť ako oni. A počúvať ich sprosté sťažnosti pri obede a pri večeri. Byť nepochopený – to je tá najväčšia ťarcha. Lebo minulý týždeň bolo všetko tak jasné a jednoznačné. Nezaujímala ma cenovka, obal ani uhlopriečka, ale ten človek, čo lepil gombíky na ovládač. Lepič gombíkov, nad ktorým sa nikto nezamyslí, keď prepína program.

A z toho má človek riadnu svalovicu. Svalovicu hlavy, ktorej nepomôže žiaden ibalgin. Taká svalovica sa vyliečiť nedá, len bolí a bolí až dovtedy, kým nepríde nejaký ďalší oddychový týždeň.