Rána som sa zobudila a dom som našla prázdny. Len málokedy ma nechávali Mark a Tom osamote doma. Báli sa o mňa, ale aj tak som tam nebola sama.

Iba som si to myslela. Otec bol blízko domu a opravoval svoje auto. Moc som k nemu nešla. Určite by zbadal moju dobrú náladu a hneď by sa pýtal, čo sa so mnou deje. Určite by si pomyslel, že James bol so mnou celú noc. Preboha! To ma ale napadajú teraz nezmysli.

Bolo 9:55, keď som si sadla do obývačky. Žeby sa môj otec len tak tu zjavil? Začala som nervózne poklepkávať nohou o zem.  Stále som sledovala hodiny, ale ten čas akoby sa vliekol až príliš pomaly. 56, .....57,.....58,........59,.....10:00.

Na chvíľu som zadržala dych. Neviem, či to bolo z toľkého strachu, čo sa vlastne stane, alebo preto, že som sa nesmierne tešila na svojho otca. Nič sa však nestalo.

Stále som sedela na pohovke v obývačke. Stále som sa dívala navôkol, ale nič sa nezmenilo. Jediné, čo sa zmenilo bol čas na hodinách. 10:05. Všetko predtým sa tak vlieklo, ale keď niečo neprišlo zrazu ten čas tak letí.

Smutne som si povzdychla a hodila som sa do pohovky. Bola som priveľmi sklamaná. To rozlúštenie na konci listu mi dalo akúsi nádej, že ja s mojim skutočným otcom by sme mohli viesť normálny život.

Normálny....

Môj život už nikdy nebude normálny. Nikdy nebude ako predtým. Stále sa niečo deje a mňa to ničí aj psychicky aj fyzicky. Smrť Alexandry – mojej adoptívnej mamy, som nejako záhadne prežila. Možno to tam hore zariadili, aby som sa nezrútila.

Musela som sa zasmiať nad tým. Keď som si povedala Biely Anjeli, tak som si predstavila bledé jasné miesto, kde lietajú anjeli a jeden z nich je aj Alexandra. Skúšala som si to predstavovať ako nebo. Kde je dobre a starajú sa o bezpečie Anjelov a Bielych čarodejníkov. Čo ak je to však úplne iné?

Možno žijú medzi nami. Možno sú neviditeľný. Možno Biely Anjel je môj sused, ktorého som nikdy nevidela. To asi preto, že my suseda ani nemáme, čo sa teda týka mesta Salzstan. V Deritese som mala Jaspera? Už ani neviem ako sa volá, ale bol to asi Anjel, nie som si celkom istá.

„Edward? Poď sem a nebehaj po pivnici. Nemáš tam čo robiť,“ reagovala som na hukot zdola, no všimla som si, že Edward tvrdo spí za pohovkou v obývačke. Prešiel mi mráz po chrbte.

Selion?

Čierny Anjeli?

Otec?

Pri poslednej myšlienke som všetko zahodila za hlavu a ihneď som letela do pivnice. Moja myseľ prestala normálne rozmýšľať a zaoberala sa iba jednou vecou – Otec. Zrazu som si nedávala pozor. Už som nemyslela na to, že tam na mňa môže číhať aj Selion, ktorý sa vyhol nejako ochranným kúzlam, ktoré sú na tomto divnom mieste, kde stojí náš dom.  

S napätím som otvorila dvere a zbehla som dole po schodoch. S natešeným úsmevom som sa zastavila v strede pivnice a pomaly som sa otáčala na mieste, aby som niekoho zbadala.

Už som skoro opísala svoju os až som sa zastavila pri skrini, cez ktorú sa vchádzalo do tej záhadnej krajiny len pre Bielych čarodejníkov. Vedľa nej sedel na starej stoličke muž, ktorého som teraz najviac chcela vidieť na celom svete. Pomaly sa postavil a roztvoril svoju náruč, akoby chcel objať nie len mňa ale aj celý svet.

„Otec,“ hodila som sa mu okolo pliec a silno som ho objala. 

„Dcérenka,“ povedal a cítila som ako sa usmial.

Dcérenka. To slovo som už počula z Tomových slov toľkokrát, ale toto pre mňa znamenalo viac. Toto je môj skutočný otec a bude aj mojou súčasťou v budúcnosti. Toma pravdaže nevyhodím zo svojho života. Staral sa o mňa 15 rokov. Som mu za to vďačná.

Odtiahla som sa a pozrela som sa mu do očí, ktoré sa hneď odvrátili, aby mi nespôsobovali bolesť.

„Rada ťa znovu vidím,“ usmiala som sa na otca a on mi opätoval láskavý úsmev.

„Aj ja teba. Bál som sa, že nepochopíš ten odkaz na konci strane a budeš si myslieť, že to bol len omyl, ale ty si to rozlúštila,“ jasal, akoby som priam vyhrala zlatú medailu za beh na 12 kilometrov.

„Nemohla som to však rozlúštiť,“ pripustila som. „Až včera keď bol u mňa James, tak som to prečítala odzadu a pochopila som význam.“

Otec ma postrapatil po vlasoch a zasmial sa. „To ťa vôbec nenapadlo, žeby to mohlo byť napísané odzadu? Si celá mama. Vždy hľadala tie ťažšie riešenia, lebo ti najľahšie prehliadala. Dúfam, že...“ nedopovedal.

„Dúfam, že čo?“ vyžadovala som sa odpovede. Už toľkokrát som bola oklamaná a klamstvá už jednoducho nezvládnem.

„Neurobíš takú chybu ako ona,“ pripustil, ale ja som to aj tak nechápala. „Zaľúbila sa do mňa,“ vysvetľoval, keď určite zbadal môj spýtavý pohľad. „Som Čierny Anjel, Lucy. Nikdy sa nemala do mňa zaľúbiť, mala si radšej vybrať toho Jaspera.“

Trochu som sa zamračila. „Aký Jasper?“

„Jasper Calivender,“ zamrmlal si. Pred chvíľou síce povedal, že by bolo lepšie, keby si vybrala jeho, ale jeho správanie mi naznačovalo, že Jasper nebol taktiež nič moc.

„Mamin sused z Deritesu?“ uisťovala som si to. Bol celkom milý, no aspoň podľa mňa, ale človek si nemôže byť nikdy istý.

„Presne ten,“ zapozeral sa mi do očí, no ja som neuhla pred tou bolesťou. Mračila som sa trochu, ale musela som sa vedieť ovládať. Oči sú oknom do duše, a tak to aj budem brať.

„Ale ja už som takú chybu spravila,“ povedala som mu. „Zaľúbila som a do nesprávnej osoby, do Čierneho čarodejníka.“

Jeho výraz v tvári nadobudol dosť vykoľajený pohľad. Na chvíľu mal vypleštené oči, a potom sa však spamätal.

„Ktorého z nich?“ spýtal sa. Z jeho očí som vyčítala menší strach pred niečím.

„Jamesa,“ vydýchal som jeho meno a otec si sadol na stoličku. Neprítomne sa raz díval na mňa a raz na zem. Nechápala som to, čo sa tu stalo.

„Nechaj ho!“ nehovoril normálnym hlasom. Jeho hlas bol poznačený hnevom a nesúhlasom.

„Nie!“ prekvapilo ma, že môj hlas neznie normálne. Znel drsne. Asi som si uvedomila, čo a deje. Chce, aby som sa rozišla s Jamesom? Nie, niekedy!

„Lucy, spravil niečo veľmi hrozné. Budeš ho za to nenávidieť. Aj on sa za to nenávidí. Nechaj ho! Opusť ho a nájdi si niekoho lepšieho. Uvidíš, keď zistíš jeho najväčšie tajomstvo, tak ho znenávidíš a budeš nešťastná. Viem, čo je zač!“

Je možné, že otec vie niečo, čo ja ani len netuším? Možné, že ho pozná lepšie ako ja? Má pravdu? Mala by som ho opustiť? To by som však nezvládla. Ľúbim Jamesa. Nadovšetko.

„Prepáč, oci, ale ja ho milujem. Milujem ho veľmi moc. Viem, že to znie čudne, keď to povie šestnásťročná neskúsená baba, ale ja viem, čo hovorím,“ vysvetlila som mu tichým hlasom. Zasadil vo mne zrnko pochybnosti, ako kedysi Mark s tými jeho rečami, že Čierny čarodejníci si nezaslúžia zbaviť sa prekliatia. Pokrútila som hlavou.

„Sklame ťa, Lucy,“ trval na svojom, no jeho slová už neboli podfarbené hnevom. Už to bolo skôr smútkom, že musel počuť to, čo nechcel.

„Sklamali ma už všetci. Dúfam, že ty ma nesklameš,“ pozrela som sa mu do očí a aj on mne.

„Nikdy ťa nesklamem,“ objal ma.

Zrazu som nemala slov. Všetky moje otázky, ktoré som si celú noc chystala na tento okamih, zmizli. Ani jedna mi v tejto chvíli nenapadala. Bolo len ja, otec a jedno objatie, ktoré mohlo trvať aj večne a nevadilo by mi to.