Ľudia sa vždy snažia dostať na tie najvzdialenejšie miesta, kam len oko dovidí. Vyšplhali sa na ten najvyšší vrch (niekoľkokrát), v oceľovom výtvore zvanom ponorka prekonali jeden z najsilnejších elementov vodu a dostali sa aj na to najhlbšie miesto pod morom. Sila ďalekohľadov ktoré vznikli v rukách človeka prekonáva neúmerné vzdialenosti a ukazuje tým ľuďom to, čo ešte nepoznajú. Vzbudzuje v nich túžbu dostať sa ešte ďalej. No vždy je tu ešte jedna sila, sila tvorcu, meniteľa aj deštruktora. Nemám na mysli Boha (ani nijaký iný ekvivalent) ale iba to, čo tu bolo odjakživa. Matka príroda, alebo inak živototvorné aj životberúce fyzikálne a chemické procesy (ale radšej zostaneme pri názve príroda). Človek postaví mesto, kde sa celý čas pohybujú dopravné prostriedky, zvieratá, ľudia, energia, to čomu hovoríme život. Vtedy sa naša Matka pohne, urobí iba jeden pohyb oproti miliardám našich a naša predstava o živote sa utápa v prachu zemetrasenia. Vždy keď si ľudia myslia, že už nemajú kam postúpiť, Zem im ukáže, kto má u nás doma najvyššie slovo. Často si priraďujeme právo vziať život tomu, komu sme ho podarovali. No ten, kto je nami najviac zabíjaný nebol obdarovaný životom nami ale práve prírodou. Zem nám to zatiaľ toleruje, aj preto ju môžeme považovať viac za tvorcu ako ničiteľa. Všetci sledujeme televíziu a aj tomu najväčšiemu ignorantovi informácie sem-tam udrel do očí nejaký dokument o prírode.

Aj ja som sledoval ten pokus ľudí vyrovnať sa so závisťou na Matkinu silu a práve to bol dokument o morskom živote. Krátky film ktorého komentár sa len chabo snažil priblížiť diváka k tej rozmanitosti druhov, ktorú nám ukazovala kamera. Sledoval som tie tisíce druhov rýb a iných živočíšnych druhov so svojimi typickými druhmi útoku a jedenia, obrany a maskovania, pohybov a spania. Vtedy som si uvedomil akými zložitými procesmi, pokusmi, víťazstvami a sklamaniami sa Stvoriteľka prepracovala až... Až kam? To bola moja otázka. Otázka keď ukazovali všetky tie pokusy o priblíženie sa k dokonalému stvoreniu, ktoré by bolo bez chyby. K stvoreniu, ktoré by na Zemi udržalo pokoj a rovnováhu. Dokázalo sa o seba postarať a pri tom sa postarať aj o prírodu. Vyvinúť jeho zmysly a myslenie natoľko, aby už nepotrebovalo hrubú silu na získanie stavu upokojenia statkov. Sme my naozaj tým stvorením? Je človek dokonalosť, ktorú príroda hľadala? Pre odpoveď mi stačilo obzrieť sa vôkol. Uvidel som veľký kopec celý zalesnený ihličnanmi a predstavoval si pritom ten nezabudnuteľný obrázok v učebnici biológie s podnázvom: Ekosystém v lese. Cez tieto výjavy srncov a iných zvierat mi prebehol ako holiacim strojčekom vyňatý pás cez les. Nič neobyčajné. „Iba“ vyplienený pás lesa pre elektrické drôty aby sme si mali ako zasvietiť keď si tých srncov budeme piecť. Tomuto ja nehovorím dokonalosť. Kapacita nášho mozgu prevyšuje kapacitu hocičoho čo si dokážeme predstaviť no aj napriek tomu dokážeme v jeden čas naraz využiť iba ledva 10%. Je toto dokonalosť? Cez okno obývacej izby môžem vidieť na ulicu. Z domu oproti vyšiel starý pán. Bez slova vyšiel z domu, bez slova prešiel cez ulicu, bez slova sa mi stratil z dohľadu. Tento pán už desať rokov žije bez slova, no nie je nemý, bez úprimného pohľadu, no nie je slepý, bez akéhokoľvek pohladenia aj keď nie je chromý. Tento pán iba chodí. Z vedľajšieho domu znova počuť hluk. Sú to hlasy. Jeden hlas. Je to hádka ale stále iba jeden hlas. Schizofrenická suseda musí mať aj v noci aj cez deň zasvietené a nebol ešte deň keby sa zo susedného domu neozývala hádka. Jednohlasná hádka. Tento svet, tak ako sme si ho my vytvorili, tú harmóniu, ktorú sme si sami nastolili, Ten pokrok ktorý sme (ne)dosiahli ja nepovažujem za dokonalosť, v ktorú by som ako stvoriteľ istotne dúfal. Znova sa pýtam, sme my víťazstvo prírody a koniec vývinu alebo sme len ďalším z nevydarených pokusov a slepá ulička v pokroku? Dokázal by si prírodný nepodarok natoľko podmaniť Zem? Toleruje nám naše zásahy Príroda len preto, že čaká kým bude mať čistý štít a bude môcť začať odznova? Chcete to vedieť? Ja nie. Milujem paradoxy a ľudský mozog je jeden obrovský paradox. Ľudský mozog je taký dokonalý až je chybovejší ako Windows. Pravdupovediac je mi úplne jedno či som prírodná dokonalosť alebo len nezdar. Človek si veľmi rád dáva otázky. A ešte radšej také, na ktoré nevie odpovedať. Znova sa ukázalo o čom sú chyby v ľudskom mozgu...