7. Kapitola: Strach Naozaj neviem,čo som si od toho sľubovala. Všetko čoho sa dotknem zničím. Prečo? A to som sa začínala tešiť,že to nemám až také hrozné. Ale čo je horšie,ak niekto kto mi je celkom blízky,alebo je blízky môjmu blízkemu,vraždí mojich blízkych. Ja už naozaj neviem ako ďalej. Tento týždeň bol,ako by som to zhrnula,katastrofálny. Presne si pamätám na Vianočné prázdniny. No a teraz je to také isté,len o niečo horšie s tým,že som stratila najlepšiu kamošku. A možno stratím ďalších,ktorých mám rada. Od zajtrajška pokračuje škola. To bude. Príde Mel s otázkou,čo som robila,ako dopadlo moje veľké rande. Uzavrela som sa až tak,že som jej ani nenapísala alebo nezavolala. S Nelou som bola iba na obed,len ona ma rozveselila,aj to len odvtedy,kým sa otec nespýtal čo sa stalo,vtedy sa mi to všetko vrátilo a ja som sa zdekovala do svojej izby. Možno že sa vyliečim. Lenže dá sa to? Moja diera v hrudi,ktorá sa začínala napĺňať sa ešte zväčšila a bolí viac a viac. Myslím,že takto jedného dňa prasknem. Do mojich starostí sa pridáva strach o Olíviu a Mel. Niežeby som sa o Nelu nebála,ale ona je iba štvrtáčka a kým sa k jej ročníku dostanú,ja ich dávno zabijem. A práve mi došlo. Musím ich nájsť a zničiť. Nechcem sa hrať na hrdinku,ale ak zistím kde na škole sa ukrývajú,nemusím ich zničiť,stačí,keď tam pošlem políciu alebo tak. Nevyslovená dohoda znela,že ja budem zabíjať,iba ak ublížia Mel alebo Olívii. Čo som myslela smrteľne vážne. A práve teraz mi Nela klope na dvere,aby som zišla dole. Normálne som sa to už naučila ignorovať,dokonca aj to jej slonie buchotanie. Čím dlhšie sa neozývam,tým silnejšie klope. Vstala som z postele a podišla ku dverám. Otvorila som ich a stála tam zadychčaná Nela. To sa nestihla vydýchať,kým tam tak dlho stála? ,,Milly,prišiel ti list,je to dôležité vraví tvoj otec.´´vyrapotala sa a podala mi bielu obálku. Nechápavo som na ňu hľadela. Nela sa vybrala dole schodmi a ja som sa zavrela späť do izby. Napadlo ma viacero osôb,ktoré by mi mohli písať,ale načo sa nad tým zamýšľať. Pomaly som otvorila obálku. Vytiahla som list. Bol zapísaný z jednej strany. Písmo bolo úhľadné a nenapodobiteľné. V tej chvíli ma na padla jedna osoba od ktorej by som si ten list priala. V celku som na tú osobu zabudla,ale na svoje detstvo nikdy nezabudnem. Pomaly som začala čítať: Milá Milly! Dávno si sa neozvala. Fakt je že ani ja sa neozývam. Preto mi prepáč ale teraz mám problémy s rodičmi. Vieš,puberta. Koľko je to už? Práve dnes som si len tak pozeral fotky a zbadal som na nich teba. Neviem si ani predstaviť ako asi vyzeráš,ale ako tak prepočítavam roky,koľko je to už? Naposledy sme boli spolu keď som mal desať a ty deväť. No zo šesť rokov. Presne si pamätám deň,ako sme stáli na letisku a lúčili sme sa. Tak rád by som ťa videl. Síce sme boli deti,ale ako sa hovorí,na detstvo nikdy nezabudneš. To si mi presne napísala v poslednom liste,ktorý som dostal pred dvoma rokmi. Ani nevieš koľko sa toho stalo,viem päť rokov nieje tak veľa,horšie by bolo keby som písal po desiatich,ale keď som sa mami spýtal na teba,povedala mi o tvojej mame a ja som ti proste musel napísať. No nebudem naťahovať,mama sa rozhodla vrátiť sa na nejaký čas do mesta. Prídeme v utorok. Dúfam že ťa niekedy uvidím,ba dokonca sa veľmi teším na tú ukecanú Mel a počul som o Van,čo mi je strašne ľúto. Dúfam že sa tešíš,pretože sa ja teším. No musíme sa stretnúť a zaspomínať si na staré časy. So srdečným pozdravom a ešte väčšou láskou,tvoj verný kamarát Sebastian ! ,,áááááááááááááááááááááááá´´ začala som jačať na celý dom. Otec s Nelou pribehli do izby. ,,čo sa stalo?´´ vykríkol otec. ,,Oci príde Sebastian.´´ vyhŕkla som naňho s nadšením. ,,To akože ten Sebastian,tvoj kamoš,ktorý sa odsťahoval pred šiestimi rokmi?´´ ,,Hej a teraz príde vieš si to predstaviť?´´ Prikývol. Pamätám si že s jeho mamou boli najlepší kamaráti a ešte viac si pamätám,že Sebastianovu mamu potreboval ako oporu keď zomrela moja mama. Ale ja som sa nebála,že by sa niečo stalo. Naši rodičia,všetci štyria boli taký dobrí kamoši,ako ja so Sebastiánom. Proste ako deti. Chodievali na výlety a nás samozrejme brávali zo sebou. Teraz zostali s najlepšej štvorky traja. Bude to dosť tragické,keď sa vrátia. Ja si pamätám Sebastiána ako malého,zlatého blondiačika s tmavo hnedými očami. Dokonca bol o päť centimetrov nižší odo mňa,čo bude výkon ak ešte nevyrástol. Prídu v utorok? No ak sa mi nič dovtedy nestane,ozvem sa mu. Ak keď mám taký dojem,že pred prázdninami,na Vaninom pohrebe sa hovorilo o tom,že idú zavrieť školu. Neviem ako to bude,ale ak hej,tak nám to zajtra oznámia. Teraz mám však dilemu. Mám oznámiť že viem kto je vrah? Ak nie,mám to povedať aspoň Mel? Tak či onak ma zabije keď sa dozvie,že som o tom už vedela. Ale ako sa mám zachovať. Ako som si vykračovala do školy,myslela som na dve veci. Či naozaj zavrú školu a kto bude ďalší. Alebo Alex prehovoril Mareka,čo je nemožné,ak to neurobil doteraz. Ako to bude vyzerať keď sa to skončí. Van mi bude nielen chýbať,ale aj všetci ostatný. Teda ak nebudem medzi mŕtvymi,čo mi bude úplne fuk. Kým som sa prezúvala dostala som dokonalý nápad. Mne vôbec nezáleží na tom či sa mi niečo stane. Pribehla ku mne Mel. Asi prvý krát ako ju poznám bola vážna. Prezula sa a bez slova sme šli do triedy. Cez veľkú prestávku som chcela uskutočniť svoj veľký plán. Vybehla som z triedy a šla som akože na WC. Mel chcela ísť so mnou ale ja som nechcela. Asi sa aj urazila ale zistí,že to je pre jej dobro. Ako som kráčala po chodbe z chlapčenského vécka práve vyšiel Kevin. No nie,je to v keli. ,,čo tu robíš,nemáme chodiť po chodbe samy.´´ povedal. ,,Fakt? A čo tu potom robíš ty.´´ odvrkla som drzo. ,,Nemyslím že by to až tak platilo aj pre chlapcov.´´povedal pokojne. ,,To je fakt.´´ šepla som. Mal pravdu o chlapcov tu ani nejde. ,,Ale kam ideš? Ak chceš ísť na WC práve si ho minula.´´ oznámil a ukázal mi na dvere,ktoré boli kus ďalej od chlapčenského WC. Bližšie pri našej triede. ,,Hádam nechceš,aby ťa chytili.´´ pokračoval. Chvíľu som bola ticho. Pozrel mi do očí. ,,No...vlastne...´´ ,,Tebe šibe?´´ oboril sa na mňa. ,,Prečo to robíš. Prečo sa chceš dať zabiť.´´ ,,Nezabijú ma,jasné?´´odvetila som ,,A prečo sa vlastne do mňa staráš,je to moja vec a môj život.´´dodala som znova drzo a trošku hlasnejšie ako som chcela. ,,Starám sa,lebo mi to nieje jedno. Pochop. Mne na tebe záleží. Ja som nikdy nepovedal že mi je jedno čo s tebou bude. To ty si nechala mňa...´´ ,,Tak o tomto sa baviť nebudem. A ponáhľam sa.´´skočila som mu do reči. Fakt som to teraz nechcela počúvať. ,,Fajn,v tom prípade idem s tebou.´´navrhol a povedal to tak že nemieni ustúpiť. Čo mám robiť? Teraz sa mi s ním hádať nechce navyše nemám čas. ,,Fajn,´´odsekla som ,,Ale nikomu o tom nepovieš a ak sa mi niečo stane utečieš jasné?´´ ,,Takže ti na mne záleží?´´ doberal si ma. ,,Mala som byť ticho.´´dodala som. ,,Ale nie robím si srandu. Podme.´´ Šli sme po chodbe. Nebolo to ťažké. Zazvonilo a z chodieb zmizli učitelia čo boli na dozore. Chodby,ba celá škola sa vyprázdnila. Po chvíli som za rohom na konci chodby zbadala akýsi tieň. ,,Idem sama. Ty dávaj pozor.´´ šepla som Kevinovi a pohla sa dopredu. Stál a obzeral sa po okolí. Stavím sa že hľadal niečo,čo by použil ako zbraň. Došla som na koniec chodby. Pochytil ma strach ale musela som nakuknúť za roh. Nemohla som čakať a vystrčila som sa na chodbu. V tej chvíli som zbadala ako sa niečo mihlo na rohu na konci tejto chodby. Tak oni sa idú hrať na naháňačku? Rozbehla som sa dopredu,až na koniec chodby. Myslela som že budem musieť utekať ďalej,keď som do niečoho vrazila. Ustúpila som a pred sebou som zbadala čosi čierne. Pozrela som na to čo stálo predo mnou a bola to postava v čiernom plášti. Mám to,pomyslela som si. Hľadela som na postavu a v jednej chvíli som cítila úder zozadu po hlave. Zrazu som ležala na zemi a strácala som vedomie. Počula som už len chabé výkriky. ,,Milly,Milly.´´ Ešte som ani poriadne neotvorila oči a už ma zachvátil chlad. Keď som oči otvorila videla som okolo seba len slabo. Bola veľká tma,alebo len niekto zhasol svetlá? Sedela som na tvrdej stoličke a keď som sa chcela pohnúť zistila som,že mám ruky priviazané za stoličkou. Nevidela som ani to,aká veľká bola tá miestnosť,vime len že bola tmavá a strašne vlhká a chladná. Obzerala som sa okolo a vedľa mňa sedel priviazaný Kevin. Hľadel do zeme alebo bol omráčený? Avšak po chvíli zdvihol hlavu. Hned´ pozrel na mňa. ,,Už si hore?´´ spýtal sa povrchným tónom. ,,čo sa stalo?´´spýtala som sa nechápavo. ,,Nič,len to že nás idú zabiť,že kvôli tebe sme tu. To sa stalo!´´ ,,Aha takže to ja som ťa nútila ísť so mnou? Keby si ma nechal mohla som ísť sama.´´ ,,Nie,keby si nebola taká tvrdohlavá a dôležitá že ty musíš všetko vyriešiť...´´ ,,Tak dosť!!!´´ prerušil nás niekto. Z tmavého kúta sa vynorila postava v čiernom. Osoba si dala dole plášť. Jasné. Bol to Marek. ,,Povedz,čo tu robíš?´´spýtal sa ako si kľakol ku mojej stoličke. ,,čo by som. Nič.´´odvetila som. ,,Chceš sa nechať zabiť?´´neviem prečo,ale bol celkom milý. Pozeral na mňa tými jeho veľkými očami,ktoré vyzerali milo a nevinne. ,,Nie,prišla som na návštevu.´´ ,,Na návštevu by si mala ísť do nemocnice.´´ povedal kľudne. Vo mne kľud nezostal. ,,čo?? prečo? Čo sa stalo?´´ Kevin tam iba sedel a nechápavo hľadel raz na mňa,raz na Mareka. ,,Alex je v nemocnici.´´ ,,čože?´´vykríkla som. ,,čo sa mu stalo?´´ ,,Ty to nevieš? Alex je chorý. Je to rakovina.´´ zostala som ticho. Vyvalila som naňho oči a jednej chvíli som dokonca zabudla dýchať. Keby že nesedím tak určite skolabujem. To nieje pravda. ,,Viem že si naňho naštvaná kvôli mne,ale on s tým čo sa tu deje nič nemá a navyše nemá ani veľa času,tak prosím chod´ za ním.´´pokračoval. Ja som stále nedýchala. ,,Milly? Ty máš niečo s týmto tu? S tými vraždami?´´prehovoril Kevin. Skoro som zabudla že tu je. Pozrela som na Kevina a po prvý krát ako mi to Marek povedal som sa nadýchla. ,,Rozviažte ich!´´vykríkol Marek. Ďalší chlapi,ak to boli chlapi,tí v čiernom nás začali rozväzovať. Vstala som. Marek nám otvoril dvere. ,,Chodte rovno,zabočte doľava a potom chodte rovno kým nenatrafíte na rebrík a vylezte hore.´´ Kevin ma silno potiahol za ruku. Ťahal ma chodbou dopredu. Ja som bola ticho a stále v šoku. Kevin ma až príliš silno ťahal za ruku. Bolo na ňom vidno že je naštvaný. ,,Ako to že sa poznáš s tým vrahom.´´prehovoril naštvane. Zastavil sa a pozrel na mňa ,,povedz už niečo.´´ vykríkol až ma trhlo. Hľadela som do zeme. Ako som mu pozrela do očí bola v nich zlosť a nenávisť. Len neviem voči komu. Znova ma strhol a ťahal dopredu. Keď sme dorazili k rebríku opretému o stenu vyliezol hore a doslova vyrazil dvierka na strope. Vyliezla som za ním. Ocitli sme sa na chodbe prvého stupňa. To bol ďalší šok. ,,čo to má byť. Kde to sme?´´ hovoril Kevin,myslím že pre seba,so mnou sa totiž nerozprával. Obzerala som sa okolo seba. Nebývala som tu často,ale všimla som si že by tu boli dvierka,nikdy by ma však nenapadlo že vedú do ich základne,ako som sa to zvykla volať. Dvierka boli z dreva,ako dlážka ale ako to že nikoho nenapadlo prehľadať aj podzemie školy. Zrazu som pocítila na líci malú,studenú slzu. ,,Tak mi už povieš o čo tu ide?´´spýtal sa Kevin stále nahnevane. ,,Alex má rakovinu?´´konečne som prehovorila s trasľavým hlasom. ,,Alex?´´povedal Kevin,,to je ten tvoj nový chlapec? Hovorila mi o ňom Mel.´´ Nechápavo som naňho hľadela. Stále sa neupokojil aj keď hlas mal miernejší. ,,Povieš mi o čo ide?´´spýtal sa Kevin nedočkavo a netrpezlivo. Zrejme už žiadnu trpezlivosť nemal. Po tom čo počul. ,,Ale,ale Alex nesmie zomrieť...´´pri tom poslednom slove sa mi úplne zrútil hlas a z očí mi vyhŕkli slzy. Skryla som si ruky do tváre aj keď plač som nemohla zakryť. Pocítila som ako ma Kevin objal. Zrejme už zlosť v ňom vyprchala. Vtom zazvonilo. Rýchlo som sa odtrhla od Kevina a utrela si slzy. Rozbehla som sa do triedy a na Kevina som už nemyslela. Hned´ pri dverách som vrazila do Mel. Objala ma. ,,Milly kde si bola. Strašne som sa bála,myslela som že aj teba uniesli.´´ rýchlo som vbehla do triedy a vzala si tašku ,,Prepáč Mel ale ja to nevydržím.´´ povedala som trasľavým hláskom a šla som sa vypýtať od triedneho domov. Ako som zabuchla dvere na našom dome konečne som sa mohla rozplakať. Bola som doma sama. Vybehla som do izby zvalila sa na posteľ a preplakala celý deň. No myšlienky na Alexa mi nedovolil zaspať. Spať aj tak nebudem tak čo. Vstala som a vybehla som von. Ako som kráčala cez bránu cintorína zachvátil ma ešte väčší pocit ľútosti a znova som sa rozplakala. Kráčala som k hrobu mojej mami ale pri hrobe Alexovej mami som zbadala postavu v čiernom plášti. Bola to postava vyššia ako Alex. Žeby jeho brat? On sem vraj nechodí. Podišla som k nemu. Ani nezdvihol hlavu. ,,Síce som ju nenávidel,ale ako posledné želanie som jej sľúbil že sa postarám o Alexa nech sa deje čokoľvek. Keď som stretol mojich terajších kamošov,povedali že vedia ako zachrániť brata ale musím robiť čo povedia. Bol som zúfalí a nerozumný. A nenávidel som mamu za to,že ona nenávidela nás.´´´hlas sa mu triasol. Keď zdvihol hlavu,videla som ako sa mu lesknú oči. Žeby chcel plakať? Možno sa na tvrdého hral len pred jeho kamošmi. Ale teraz bol iný,naozaj milý a plný bolesti a súcitu. ,,Ešte si za ním nebola?´´spýtal sa zrazu. ,,Ja...nemám na to odvahu. Asi to nedokážem.´´ vyslovila som potichu. ,,A vieš že ani ja.´´povedal. Naozaj pri ňom ešte nebol? ,,Prečo to robíš? Vieš že zabíjanie je zlé!´´spýtala som sa zrazu. Napadlo ma že by mi nemalo byť všetko jedno. Však som sama na cintoríne s vrahom. ,,Ja viem,ale nemám preto vysvetlenie. Celé roky som bol plný zúrivosti a ešte viac po tom keď som sa dozvedel že Alex má tú prekliatu chorobu.´´ Pri tom slove ma trhlo a rozplakala som sa ešte viac. ,,Ja to nedokážem. ´´povedala som od veci. ,,Nedokážem za ním ísť,navyše naposledy....´´ ,,Ja viem,ale musíš. Chce aby si prišla.´´povedal veľmi milo a zazdalo sa mi že aj on tak mierne plače. ,,A čo ty? Určite by chcel vidieť aj teba.´´ ,,Ja viem,skúšal som to a aj budem,ale...ozaj chcel som ti povedať že mi je ľúto tvojej kamošky,volala sa Van,že?´´ Pozrela som naňho. Rozbehla som sa k nemu a chcela som ho udrieť. Chytil mi obe ruky. ,,Ako mi to môžeš povedať. Je ti jej ľúto? Nemal si ju zabíjať.´´vykríkla som naňho. ,,Vážne mi je to ľúto.´´hovoril nahlas a sklamane. Keď ma pustil padla som na zem. Plakala som. ,,Prečo s tým neprestaneš?´´ ,,Ja neviem. Ľudia tak či tak zomrú!´´ povedal zrazu tak vážne a nenávistne ,,Pozri ako dopadol Alex.´´ ,,No práve pre neho by si s tým mal prestať. Nechcel by si aby odišiel s pocitom že si neničíš život?´´ ,,Ale ja ho už mám zničený.´´povedal a vybral sa preč. Zostala som tam sama. Preplakala som celý večer. Domov som ísť nechcela. Zostala som sedieť na zemi. Bolo mi jedno že mi je zima,ak ochoriem a zomriem budem mať menej trápenie. Ale prečo? Keď som zdvihla hlavu zbadala som že vychádza slnko. Vstala som. Cez preslzené oči som videla nádherný úsvit. Nedošlo mi že som tu tak dlho. A síce mi to bolo jedno. Pocítila som štípanie na lícach. Bola zima a ja som celú noc strávila na cintoríne a plakala som. Nemôžem tu ostať,už nie. Vybrala som sa smerom k bráne. Nešla som však domov. Šla som ulicou. Bolo mi jedno koľko už idem,aj to že ma boleli nohy. Konečne som zašla za roh asi desiatej ulice,ktorú som prešla a objavila sa nemocnica. Rýchlo som prišla na recepciu a spýtala som sa kde má izbu Alex. Recepčná mi povedala že niesu návštevné hodiny. Povedala som že fajn,ak keď sa nepozerala prebehla som k výťahu. Podľa recepčnej bude na druhom poschodí,izba číslo 4. Keď som však objavila dvere so štvorkou,na chvíľu som pred nimi zastala. Bála som sa vojsť. Ten strach mi nedovolil ani len chytiť kľučku. Ale nieje strach na to,aby sa premáhal. Premohla som sa a vošla som dnu. Ocitla som sa vo svetlej miestnosti. Pohľad mi hned´ padol na bledého Alexa ležiaceho na posteli. Zrejme spal. Bol taký bledý a slabý... Až potom som si všimla že na stoličke vedľa postele spí Marek. Tak predsa? Ak spí mohol sem ísť hned´ z cintorína? Zobudil sa. ,,Tak predsa si prišla?´´povedal úplne šepotom aby nezobudil Alexa. ,,Vidím že aj ty.´´odpovedala som. Prikývol. Podišla som k posteli a zahľadela sa na Alexa. ,,Vieš,´´začal Marek ,,premýšľal som,že by som s nimi skončil.´´ ,,To je dobrý nápad.´´usúdila som. Nemohla som uveriť tomu čo hovorí. ,,Ale sú mi ako rodina. Každý z nich niečo zažil. Niečo zlé. Fascinoval ich môj príbeh tak ma vzali k sebe. Problém je v tom,že oni vyrastali so smrťou,myslím tým ,že každý z nich už ako dieťa niekoho zabil,aj keď nechtiac. Alebo ich rodičia boli vrahovia. Pre nich je to nič. A navyše nemajú rodiny. Ja mám Alexa a ich a ak sa mám rozhodnúť,či bratstvo Prebodnutej duše skončí,musí to mať pravý dôvod. Myslíš že Alex je dostatočný dôvod?´´ spýtal sa akoby to nebolo jasné. ,,Samozrejme. Určite,ak sa Alexovi niečo stane,aspoň budeš vedieť,že tým že si s tým skončil si ho nesklamal a bude na teba hrdý.´´ napadlo ma,taký názov. Keby tam nevraždili normálne by ma mohli vziať za členku. Zrejme som na tom rovnako,aj moja duša je prebodnutá. Alex otvoril oči. ,,Milly? Marek?´´ ozval sa potichučky. Chytila som ho za ruku ,,Som tu.´´ stisol mi ju. ,,Som rád že si tu.´´ pozrel mi do očí. Prišlo mi ľúto. ,,Prečo si mi to nepovedal?´´ začala som mu vyčítať. ,,A čo by si robila. Ľutovala ma,že? To naozaj nepotrebujem.´´ odvrkol. Prvý krát bol ku mne tak jemne drzý. Ruku som mu stískala. Pozrel na Mareka ,,Som rád že si tu aj ty.´´ povedal jemu a stále šepotom. Marek sa pousmial ,,Nateraz vás nechám ale sľubujem,že sa vrátim.´´ a vyšiel z miestnosti. Izba bola osvietená slnkom. ,,Nechcem svetlo.´´ povedal zrazu Alex a zavrel oči ,,Môžeš stiahnuť rolety?´´ Pustila som mu ruku a podišla som k oknu. Zatiahla som rolety a izbe sa rozľahla tma. Všetko som videla,ale akoby na izbu padol tieň. Prišla som ku posteli a sadla som si na stoličku,na ktorej sedel Marek. ,,Tak čo? Ako to je?´´spýtala som sa. ,,Akoby malo. Ako keď ideš umrieť.´´ povedal ticho no vážne. ,,Takto nehovor. Vieš že mi bude smutno. Za tebou a veľmi.´´ znova sa mi triasol hlas. ,,Vážne? Však naposledy si ma nechala stáť na cintoríne. Mal som pocit že ma už nechceš vidieť.´´ ,,Ale od vtedy sa veľa zmenilo. Teda nezmenilo ale je to iné. Tvoj brat chce byť dobrý a chce to nechať.´´ ,,Páči sa ti názov ich spolku? Často som sa kvôli svojmu osudu považoval za ich člena a hlavne kvôli názvu. Kým si sa nezjavila na cintoríne. Ja ťa vážne milujem. Pochopíš to? Nechcem odísť a nechať ťa tu.´´ Znova tie prekliate slzy. Ja sa ich nikdy nezbavím? Práve sa mi jedna skotúľala po líci. Pobozkala som ho na čelo ,,Nenechám ťa odísť.´´ šepla som mu do ucha. Utrela som si slzu. ,,Nemala by som zavolať Mareka? Musí ti to vysvetliť.´´ navrhla som. Prikývol. Šla som na chodbu. Sedel tam na chodbe skľúčený a utrápený. ,,Marek? Môžeš ísť dnu?´´ vstal a vošiel do izby. Ja som odišla. Musela som ísť domov. Však dnes príde Sebastián. Musím vyzerať trošku k svetu. Celú noc som nespala,určite vyzerám ako strašidlo do maku. Vyšla som z nemocnice a namierila som si to domov. Konečne som mala o trošku lepší pocit. Alex vie že ho mám rada,Marek to nechá,aspoň dúfam a ja mám ľudí ktorých milujem a neopustím ich. Svet nieje krajší,len strach menší. S novým úsvitom svitla aj nová nádej na lepši začiatok.