Mám jednu kamarátku. Má osemnásť a práve skončila strednú školu. Je to úplne obyčajné dievča, ktoré chodí do kina na romantické filmy, príliš nečíta a počúva to čo sa hrá v rádiu. Nezaujíma ju čo napísal Shakespeare a jej najhorším kultúrnym zážitkom bola návšteva opery. Inak je hrozne milá. Sedíme v jednej miestnosti a ja si trochu arogantne a bezohľadne zapnem Philipa Glassa, amerického minimalistu. Púšťam si interpretáciu Glassovej hudby v podaní klaviristu Alecka Karisa. Občas ma napadne, či jej tá hudba veľmi nelezie na nervy, ale zdá sa, že to berie odovzdane. Počas pätnásťminútovej skladby Mad Rush sa zrazu ku mne otočí a povie: „Čo to je? Tá hudba je úžasná. Ja som si nikdy nepomyslela, že takáto hudba môže byť taká zaujímavá a pekná “. Philip Glass, prekvapene odpovedám a skúšam jej tú informáciu nejako skonkrétniť a tak jej vymenovávam filmy, ku ktorým urobil hudbu. Nepozná ani jeden. Nevadí, hovorím si a teším sa, že sa jej to páči. Mad Rush pomaly končí a ja rozmýšľam nad tým, či sa predsa len nemýlim, keď tvrdím, že médiá sprostredkovávajú nekvalitnú kultúru preto, lebo presne takú ľudia chcú. Nakoniec pochybnosti zavrhnem a ostanem pri svojom starom názore. Len o ňom odrazu trochu pochybujem.