A niektoré súvisia a tak sa chvalabohu, aj bohužiaľ, prihodievajú tiež.

Napr. čím viac sneží a mrzne, tým viac som down. Niežeby som nemala rada výhľad na bielu idylu, čistý, ostrý zimný vzduch, zimné športy a radovánky, váľanie v snehu, guľovačky, grog, varené víno, padajúce vločky, ornamenty vymaľované mrazom na skle, vysedávanie pred horiacim krbom... Ale! v mestských aglomeráciách je sneh a zima a mráz nadovšetko nepraktický a od veci. Jediná vec, ktorú mu pripisujem k dobru je, že milosrdne zakryje psie hovná, aby mi následne táto ilúzia ich neexistencie bola pokazená jarou, ktorá ich zase nemilosrdne odkryje a mňa prinúti k pofidérnym akrobaciám pri ich krkolomnom preskakovaní. Ak by mal nejaký ortodoxný romantik chuť so mnou polemizovať, nech sa opýta na názor svojich čižiem, auta, omrznutých uší, rúk, nôh, ba aj od pádu narazeného zadku... keď pominieme telocvik s identifikáciou a vyhrabávaním auta spod lavíny snehu, oškrabávanie zamrznutého skla, štartovania v mrazivej kobke, surfovanie po zamrznutej vozovke a chodníkoch, brodenie sa neestetickou brečkou po posolení, rosení okuliarov, snehovým lopatovaním, zvýšeným účtom za vykurovanie, množstvo motoristických havárií, zlomených hnátov z pošmyknutia, atakov dobre mierených utrhnutých cencúľov, atď, atď, atď, tak stále bude nemožné nájst alibi pre existenciu zimy v mestách. Zima, sneh, mráz do mesta jednoducho nepatria. Patria do hôr. Tam majú svoje miesto a účel. Aj by som iniciovala podpisovú petíciu, aby sme to konečne dali na poriadok, ale EU doteraz nemá v programe, že by to išla riešiť. Aj Pánboh dal už dávno ruky preč od tohto ožehavého problému. Sme v tom sami, ach.

A tak, znechutená, vyzbrojená metličkou a škrabkou doplúžila som sa k autu a čo nevidím? Na jednom prednom svetle napísané posolstvo, že "-S-", no dobre, omietla som, prídem k druhému, tam klasický symbol kosoštvorca aj s tými čiarkami okolo, rozhliadla som sa po teréne a zvažovala, či to mám za to, že snáď eventuelne blbo parkujem, ale nezdalo sa mi, že by blbšie než inokedy, tak pokračujem v ometaní až prídem k oknu a tam symbol veľmi, veľmi podobný Iviakovmu graffiti v jeho Galérii (posledný obrázok). Aha, tak nemusím byť vzťahovačná, odľahlo mi, ibažeby mi chcel niekto odkázať, že som puča i chuj v jednom, čo určite napadlo okoloidúcej slečne, ktorú som si v zápale vášnivého ometania nevšimla a naprala som jej mohutne rozmáchnutú dávku metličkou. Zakričala, Pozor! hádžete mi to do kapsy! Ako som sa jej ospravedlňovala s prstami už napoly zamrznutými, napadlo mi, ako som mimovoľne dokázala trafiť až do kapsy, keď som si de facto vôbec nedala záležať aj na tomto aspekte ometania. A napadlo mi tiež, že prečo to asi ľudia robia, tie snežné graffiti, že prečo neskúsia namaľovať vločky napríklad, že sú omnoho krajšie, náročnejšie na zručnosť a emočne prívetivejšie ako nejaké prefláknuté kosoštvorce a gule, ktoré dá každý patlal. Aj matlal.

Mala som vlastne v úmysle popísať dačo o karmických súvislostiach a stretnutí s krásnym mladým mužom, ktorý išiel zachraňovať svoju kamarátku, ale nedalo mu nepristaviť sa pri mne vidiac ma šachovať pri odstavenom aute s bezprízorne vytrčenou paličkou od merania oleja, lenže už teraz je to tak dlhé, že sa to sem jednoducho nezmestí a tuším ani nehodí. Keď som bola škôlkárka, chcela som byť okrem iného aj spisovateľka. Fakt veľmi vtipné, keď sa nedokážem ani dostať k tomu čo chcem napísať.

Ballans motto:
hemisféra ľavá, pravá,
zmrznutá je celá
hlava