Konečne je tu Adam, ale prišiel nejako skoro, lebo ostatní sú ešte v komore.

-          „Už ste skončili? A ja že idem nejako skoro.“ Celkom zbytočne sa vytešuje Adam.

-          „Iba ja som skončila, ostatní sú ešte v komore. Bolelo ma ucho a tam ma poslali von.“ vysvetľujem Adamovi.

-          „A mal si ma počkať, sľúbil si mi exkurziu po blízkych dedinách.“ Ešte dodávam.

-          „Mala si ísť hneď.“

 

Našťastie ostatní skončili v komore a tak končíme s Adamom tento trápny rozhovor a Adam môže ísť pre pacošov. Adam s Maťom nakladajú pacošov a ja sa im tam mocem pod nohami.

-          „Emma nebola v komore?“ overuje si Adam pravdivosť mojej informácie u Maťa.

-          „Nie, nebola, bolelo ju uško, hneď na začiatku, tak sme ju dali von.“

 

Cestou späť sa bavíme s Adamom.

-          „Emma, čo budeš teraz robiť? Predĺžiš si pobyt v tunajšej nemocnici?“

-          „Nie, to v žiadnom prípade. Idem domov. Zavolám primárovi do Bratislavy a keď mi to odobrí, odídem ešte dnes.

-          „A ako sa dostaneš domov?“

-          „To neviem, žeby sanitkou?“

-          „Sanitka už odišla, ďalšia pôjde až zajtra.“

-          „Tak fasa. To tu mám v takomto stave trčať do zajtra?“ Nechce sa mi veriť a uvažujem či náklady nemocnice na 1 dňový pobyt pre pacoša sú nižšie než odvoz domov.

-          „Môžu pre teba prísť príbuzní.“

-          „Tak to je super rada, ale nemá kto.“

-          „Tak tu budeš musieť ostať do zajtra.“

-          „To sa mi vôbec nechce, veď sa tu o mňa zle starajú a okrem toho, už musím začať riešiť aj školu, veď som tam tento semester ešte nebola.“

-          „A čo vlastne študuješ?“

-          „Financie, v angličtine.“ Upresňujem informáciu a dúfam, že budem mať u Adama niečo ako pridanú hodnotu.

-          „Fííha.“ Správne zareaguje Adam.

-          A tak využívam príležitosť a ešte dodávam „je to už moja druhá výška, jedna už v dnešnej dobe nestačí.“

-          „No, to poznám. Poznám takého jedného týpka. Vyštudoval medinu, píska hokej, teraz obhájil doktorát a nikdy nemá na nič čas.“

 

Mierne nechápavo pozerám na Adama. Poznám takého jedného týpka. Vyštudoval medinu, pred necelým polrokom obhájil PhD (viem to, lebo som vtedy trčala v nemocnici a prišiel mi to povedať) a píska hokej a nemá čas. Toto si potrebujem upresniť.

-          „Kto?“ pýtam sa.

-          „Môj bratranec.“

-          „Filip Podmanický?“ skúšam šťastie. Nejako sa mi nevidí, že by to bola len náhoda.

-          „Čo, ty poznáš všetkých lekárov v Bratislave?“

-          „Hej, poznám.“ Mám pocit víťazstva. Od začiatku sa mi zdali byť podobní, ale že to bude pravda, to sa mi nechcelo veriť. Filipa mám celkom rada. Niekoľkokrát mi zachránil život.

 

Sme spať v nemocnici. Idem zavolať bratislavskému primárovi kvôli môjmu stavu. Dúfam, že bude súhlasiť, aby som išla domov. Všetko mu to veľmi farbisto opíšem. Zdravotné sestry sa ma pýtajú ako bolo. Tak im popravde hovorím, že som musela kvôli bolestiam vystúpiť z komory a že som tam nebola. A že chcem odísť, lebo v takomto stave tu budem zbytočne a ešte aj ostatných pacošov nakazím. Vraj to povedia primárovi a on o tom rozhodne čo ďalej. Nezdá sa mi, že je tu nejaký priestor na rozhodovanie, veď keď som chorá, tak som chorá. Ale nenaťahujem sa s nimi, nemá to zmysel.

 

Volám s bratislavským primárom. Zdá sa, že ho to mrzí, že prerušujem liečbu, ale súhlasí, aby som sa vrátila, vyliečila a potom budem pokračovať. Sľúbil, že zavolá tunajšiemu primárovi a že sa s ním porozpráva o tom ako ďalej.

 

Uvažujem, či vôbec zapnúť komp. Dnes je už Marek v práci a tak ak chcel, mohol si prečítať všetky moje maily. A keby chcel mohol by mi aj odpísať. Marek zvykne odpisovať. Len či to nebolo pre neho dlhé čítanie. Možno čítal len každý druhý – tretí riadok. Neviem čo budem robiť, ak mi Marek neodpíše. Neviem či mu mám ďalej písať a strápňovať sa alebo to mám nechať tak.