je to už deväť mesiacov čo boli spolu naposledy vonku... vzal ju na večeru a chcel ju tam požiadať o ruku... odišla však skôr, ako sa k tomu odhodlal... hneď po esemeske od tajného kohosi, koho nepoznal... vraj má problém a iba ona mu môže pomôcť... ani sa neospravedlnila, proste odišla... ostal tam sedieť sám, najedol sa a so slzou v oku šiel domov...

 

prišla nad ránom... ani sa jej nespýtal kde bola...

od tej noci sa všetko zmenilo...

náhle odchody sa stali pravidlom, otázky alebo výčitky neprichádzali...

ona bola spokojná...

on trpel...

bolelo ho všetko, čo ho bolieť mohlo...

nechcel ju obťažovať otázkami ako kam ideš a kedy prídeš... čakal...

bezbranný, hlúpy, zamilovaný... tá, do ktorej sa pred rokmi zamiloval, tu už však nebola... vymenila ju iná... nevedel pochopiť čo sa stalo a vinil seba...

ona si žila, on prežíval... čakal... veril... naivne ju miloval... celým srdcom...

 

nestačilo jej to...

vybrala si iný život, s iným mužom...

hoci mala pri ňom skoro všetko, vzdala sa toho pre novú lásku... vzplanula jednej teplej noci, v bare...

 

nebola si istá čo k nej presne cíti  a to sa jej páčilo... neistota, musela bojovať o jeho záujem... to bolo pre ňu zaujímavé... takto bola spokojná... snažiť sa o priazeň muža... bol pre ňu úžasný...

jedného večera prišla domov, ak sa to tak ešte dalo povedať, a priznala sa mu ku všetkému...

povedala mu, že už ho nemiluje a že to trvá dlho...

nemá v úmysle pozerať sa na jeho slzy a nenechá sa prosiť... zbalila sa a odišla preč...

 

jej nový objav ju pozval k sebe... bol príliš žiarlivý na to, aby ju nechal žiť s ním... to však ešte nevedela...chcel ju iba pre seba... chcel ju vlastniť...odo dňa ako sa k nemu presťahovala, ich vzťah sa zmenil...

chcel stále viac a dával jej všetko na čo si spomenula...

 

až jedného dňa...

 

pozval ju na večeru do úžasnej reštaurácie... možno ju chcel požiadať o ruku... možno sa s ňou chcel iba príjemne navečerať...

po desiatich minútach odišla... vraj jej volala kamarátka a ona musí ísť rýchlo za ňou, nech ju nečaká, bude to na dlho...

odišla...

 

nesmelo zaťukala na ťažké dubové dvere a čakala... začula kroky a potom kľúč v zámke... pomaly otvoril dvere... stála tam v slzách a bezbranne sa naňho pozerala... neveril vlastným očiam... otvoril dvere ešte o kúsok viac a ona to pochopila a vošla dnu...

keď prekročila prah bytu, zviezla sa na zem a stále plakala... nepovedala ani slovo... iba plakala...

 

sadol si k nej a na nič sa nepýtal... objal ju... začala sa ukľudňovať a napokon dvihla hlavu... pozrela mu do očí a dlho sa na seba zahľadeli... nerozprávali...

 

vstal a zobral ju do náručia, položil ju na sedačku v obývačke a šiel uvariť čaj... vrátil sa s táckou a dvoma šálkami... znova sa zahľadeli jeden druhému do očí... boli ticho...

premýšľali, každý o inom a predsa o tom istom... zrazu otvoril ústa a povedal „vitaj späť“...

rozplakala sa... považoval to za poďakovanie...

priniesol jej deku a prikryl unavené zaspávajúce telo...  ostal pri nej sedieť do rána...

veril v nový začiatok...