...už dlho som nepísala do tohto priečinka. Dnes mám opäť možnosť pridať nejaký príspevok do tohto priečinka. Začnem mojimi pocitmi, myšlienkami a zážitkami. Čo sa týka pocitov, som nejaká spokojná. Čím to je? Veď mi hrozí, že ma vylejú zo školy. Vlastne, ja už som z polovice vyhodená, hoci papier od takýchto vážnych veciach chodí až na konci augusta. Ale nezúfam, našla som nové riešenie. Môj rozum sa už týždeň - dva pohráva s myšlienkou opustiť Košice a začať v novom meste. Nie že by som sa presťahovala na trvalo, to by mi naši neschválili. Vlastne, ja už mám 23 rokov a na všetko si pýtam povolenie od rodičov. Prečo? Veď už nie som dieťa. Ale som od nich finančne závislá, a to dosť. Späť k môjmu novému mestu. Pohrávam sa s myšlienkou prestúpiť na inú vysokú školu. Naozaj som to nezvládla. Zlyhala som na plnej čiare. Ja osobne nie som so seba sklamaná, podľa mňa, som dosiahla toho príliš veľa. Vôbec nemám zlé svedomie, že po štyroch rokoch nemám titul, ale uvedomujem si, že som vlastne vydržala strašne veľa a napriek tomu sa nevzdávam. Čo som dosiahla okrem toho, že opúšťam štúdium v Košiciach? Asi Mier. Zdá sa to hlúpe, ale neviním za to naozaj nikoho. Ani rodičov, že tu neboli a nepomáhali mi. Veď to by som im ani nemala srdce povedať. Nie, od mala som bola samostatná. Nemala som rada kolektívne športy, pretože ak zlyhal jeden, tak zlyhalo celé družstvo, ale keď ste sama, je to iné. Máte to vo svojich rukách. Ak vyhráte, poviete si, som najlepšia. Ale ak prehráte, jednoducho priznáte, že ste na ostatných nestačili. A tak je to aj zo školou, neobviňujem rodičov, že na mňa nechali celý dom. Nekričím na brata, že sa starám o jeho jedlo viac ako o svoje (priznám, hnevá ma jeho lenivosť, ale pomyslím si, veď aj ja sa tak občas chovám). A v neposlednom rade neviním ani učiteľov. Slobodne priznávam, že som to nezvládla JA a nie oni. Tak nastal čas niečo zmeniť. Už by som to tu mohla zabaliť. Mám dva mesiace na zarobenie peňazí a potom sa zbalím a idem preč. jednoducho zanechám starý život, zvyky a miesta a jednoducho odídem. Skúsim niečo nové a ak sa pokazí aj to, jednoducho začnem pracovať. Budem hľadať nové cesty. Skúsim to, o čom som v detstve snívala. Budem hľadať svoje Ja až kým nebudem spokojná. Veď o tom je život, o hľadaní. Niekto hľadá muža / ženu, iný dom či byt, ten muž hľadá prácu, tá žena hľadá vhodný nábytok do obývačky, študentka hľadá knihu na skúšku, školák hľadá atrament, pekár hľadá nový recept. Všetci niečo hľadajú. Ja hľadám recept na šťastie. Vybrala som si papier, píšem naň rôzne ingrediencie a keď sa tam niečo nehodí, tak to vyškrtnem, ale neustále hľadám. Aj teraz sa zober a hľadaj. Neseď a nečakaj, že to príde samo. Áno, občas to možno príde, ale nemusíš to byť práve ty. Aj žobrák, ktorý stal každý deň pred sochou Madony ju prosil, aby vyhralo v lotérii a ona to nevydržala, nahla sa k nemu a poprosila ho, aby si aj on aspoň raz kúpil žreb.