Ráno zvoní budík. Vstávam. Sprcha, zuby, chcelo by to kávu, ale nie je čas.

Vyjdem na ulicu, už aj si do uší pchám empétrojku. Dnes je celkom pekne. Predstavím si skorú rannú dvojhodinovú cestu do skoly s dvoma prestupmi a vtedy mi to dôjde. Som pekne v péčku. Už nieklko rokov. Jebať sa pol dna po autobusoch, chrápať spolusediacemu do ucha, sem-tam sa potknúť.. ale to až na ceste domov...

No pripojí sa sused, prvá a posledná osoba, s ktorou sa dnes rozprávam. Spomíname na víkendovú akciu. Skoda že sa jedná o akciu spred dvoch týždňov... taký je život na sedlači. Deti a dôchodcovia sú vašou jedninou spoločnosťou.

Tak sa teda trepem do školičky. Dám dve kávy, dnes posledná dávka kofeínu, čo naznačuje, že to pôjde veľmi veľmi pomali, a cesta domov bude slzavá.

Konzultácie k diplomovke. Hodinku si počkám.... Konzultantka mi napíše celý dotazník, a už aj fičím, lebo času nie je veľa.

Jedniná hodina, na ktorú som sa sem trepala má až štyroch prítomných. Mám mať prezentáciu. Nevadí, hlavne že sa to nezruší ako minule. No. Hovorím o Beckettovi, o jeho tulákoch, o nás, o ľudskom osude, o tragédii, o existencii mimo Boha. Počas prezentácie sa dostanem k úžasnému osvieteniu. Integrujem myšlienku, že homosexualita je úplne ale úplne prirodzená. 

Čovek je vo svojej podstate veľmi slabý tvor, preto potrebuje niekoho, aby sa cítil aspoň trochu bezpečne. Človek nedokáže exitovať sám. A ak sa aj niekto orientuje na jedinca rovnakého pohlavia, nikto a nič nemá právo mu toto nielen zakázať, ale ani odsúdiť. Nik nesmie byť sám. Partnerská láska nás chráni pred slabosťou v tomto nedokonalom svete, ktorý kontinuálne nesie dôsledky prvotného hriechu. Úžasná hodina to bola.

Odchádzam zo školy, cestou si čítam text o multikultúrnom dialógu istého profesora, ktorého mám o týždeň tlmočiť. Rada si to vyskúšam, konečne niečo, čo aj keď viem, že nebude dokonalé, bude mať zmysel.

Popo mám učiť. Žiačka nepríde. A tak mi šéfkyn syn porozpráva pikošky zo stredoškolkého prostredia. Už ste videli poznámku v triednej knihe: "cez prestávku orálne uspokojovala spolužiaka"? Chudáci učitelia. A tiež nechápem, prečo pol dna riešia fajčenie na záchodoch... prečo deckám radšej neurobia fajčiarne s dozorom jedného učiteľa fajčiara (poznám takých ktorý by sa na to bez okolkov dali) s otvoreným prístupom pre rodičov, nech sa prídu kuknúť na čo ich dieťa míňa vreckové. Kým sa nezruzší puberta, ako učiteľka do školstva nepôjdem:)

No a už konečne idem domov. Decká na ulici na mňa kričia Bon Jour! (no dobre, tak som v školstve, ale iba nachvýľu) Odpovedám Bon Jour. Ca va?  Ukolním sa a zasmejem, nech si ľudia myslia čo chcú, je to haluz, keď  tam čumia že co si to aké zvuky vymieňame.

Otočím sa čelom k cieľu mojej dnešnej cesty, úsmev mi zmizne z tváre, mimicky troška pohýbem tvárou, lebo už neviem aký výzor jej pristane.... A opäť cítim že sa blíži toto za**** prostredie, kde sa nemám s kým večer pri poháriku porozprávať, možno akurát so segrou pohádať a popočúvať sťažnosti staršej generácie, ktoré sa točia len okolo peňazí a zdravotných problémov.

Koniec Klasického dňa, v ktorom som zisitla že som pekne v p*** a že homosexuáli sú vlastne úplne normálni (pozor dané dve zistenia sú len juxtapozične prepojené, neexistuje medzi nimi žiadna korelácia).  

Zajtra ma čaká podobný deň, niekedy je horší, inokedy lepší.