Stal som na luke a vsade okolo boli rozkvitnute polne kvety.
Nalavo bola nadherna modra obloha, ani mracik
Napravo tych mracikov par pribudlo a obloha tam bola uz slusne zatiahnuta.

Pozoroval som toto divadlo prirody a ani som si nevsimol, ze ku mne prehovara moje vnutorne dieta.
"Krasa, vsak? Co hovoris na tu oblohu nalavo?"
"Je nadherna.", odvetim v duchu.
"A co myslis, aky je rozdiel medzi tou oblohou nalavo a tou napravo?"
Okamzite reagujem: "Ta nalavo je krasna modra, ale ta napravo je temna a zatiahnuta."

S uzasom nacuvam tichemu smiechu svojeho vnutorneho dietata.
Ked sa dosmeje, hovori mi: "Veru nie, kamarat. Obloha napravo je rovnako uzasna a krasna ako ta nalavo. Oblaky sa cez nu tahaju, aby uputali Tvoju pozornost. Chcu byt vsetkym, co vidis, vsetkym, co z nich citis. Obloha, ta vsak stale zostava modrou a krasnou, a je este vyssie nez tie zavistlive oblaky, ktore Ti hatia vyhlad len preto, aby si si myslel, ze cela obloha je zrazu temna."

A uz to nie je len moje vnutorne dieta, ktore sa smeje.
Zvalim sa do travy a radostne sa smejeme spolu...