„Na sever? K horizontu, ktorý je zaliaty jasnou nocou s miliónmi strieborných hviezd na modrej oblohe? Do sveta plného mystických a mýtických bytostí?“
Po vyslovení otázok som si uvedomila, že nepotrebujem počuť odpoveď. Zdalo sa mi to úplne prirodzené, prirodzenejšie ako odraz strácajúceho sa slnečného svetla v tvojich očiach.
Šepot vody pod nami sa nenechal prehlušiť zvukom prichádzajúcim od cesty. Neustále nás povzbudzoval k rozhodnutiu zdvihnúť sa a opustiť most ešte pred sadnutím hmly. No akoby sme strnuli, zmeravene sme tam stáli s pohľadom prilepeným na rieku.

    < predchádzajúci (Co na to povedat)

nasledujúci (Labut) >