Myšiak sedel skormútený, slzičky mu stekali a sledoval odchod lekárov. Marta mu uvarila čaj, pripravila neskorú večeru pre jeho postihnutého brata a pre neho. Brata išiel nakŕmiť a keď sa vrátil, doniesol plnú kapsu bedlí.

Triasli sa mu ruky, keď ju otváral a skúmavo ma sledoval: „ Teta, spravíte nám z nich zajtra obed?“

„Pravdaže urobím. Sú krásne. Chceš mi porozprávať, o tom , ako ste išli na hríby?“ Marta mu ich vzala z ruky a prekladala do misy, do chladničky. Sadol si za stôl a lyžičkou vychlipkával čaj.

„Bedle som zbieral na Dolnej Štetke, keď ma otec mobilom zavolal, aby som sa vrátil. Keď som sa vrátil, otec povedal, že ideme aj s mamou na hríby nad potok. Vravel som mu, aby sme mamu nebrali, ale on mi začal nadávať, že vezmeme i psa a všetci pôjdeme.“ Stíchol a posmrkával. Marta si prisadla k nemu a znova ho pohladila po vlasoch. „Bola už mama niekedy na Studničke?“ Marta sa bála toho , čo povie a jej tušenie sa potvrdilo. Pokrútil hlavou. „Nie nebola.“ Blížila sa deviata hodina, keď zaklopal na dvere i Jojo. „ Je u vás Myšiak?“ Zvolal poza pootvorených dverí.

„Je! Ale najskôr sa choď prezliecť a potom príjdi!“ Ráznym hlasom zvolala na neho Marta.

„Ty si raz necitlivý človek.“ Tichým hlasom prehovorila Martina mama ležiaca na sofe.                                                          „On je utrápený z nešťastia a ty ho pošleš prezliecť.“ Marta sa pousmiala. Nekomentovala mamine slová. Mama nevedela, aký je Jojo zašpinený od krve a že ju vlastne chráni, aby sa znovu nevydesila. Bola zvyknutá na mamin neobjektívny pohľad. V tom sa znovu ozvalo zaklopanie a prišla Mirka. Najlepšia sesternica. Ani sestry sa nemajú tak rady , ako Marta s Mirkou. Tak, ako sa ony majú rady, tak ich nemá rád ich ujo – Jojo. Hlavne Mirku. Pozreli sa na seba a Marta riekla: „Nech mi boh odpustí, to čo si myslím!“

„To isté som povedala i ja, keď som to opisovala mojej mame.“ Mirka doniesla už informácie, kde leží Zdenka, čo jej okrem hygienických potrieb treba ráno do krajskej nemocnice priniesť a telefónne čísla. Jojo sa vrátil: „Vraj aj pri vás bola záchranka.“ Prihovoril sa Martinej mame. Myšiaka si zatiaľ nevšímal. Mame prikývnutím odsúhlasila.

 „To ktorý debil vám to musel   prísť povedať?“ Zrúkol najedovaným hlasom.

„Ten debil si ty!“ Vrátila mu Marta a chytila Myšiaka za ruku.

„Povedal jej to Myšiak. Na neho si zabudol! Kde sa asi mal podieť? Mal postávať so zvedavcami? Išiel domov. A moja mama si domyslela, že sa stalo niečo vážne, keď krúžila helikoptéra a on plakal.“

„Chceš aj ty jesť?“ Opýtala sa Marta už milším hlasom.

„Nie!“

„A čaj si dáš?“ ešte stále prejavovala záujem o neho. Odfrkol si. „Kedy si ma naposledy videla čaj piť?“

„Nuž alkohol ti nedám! To vieš dobre! Mirka, tebe nalejem čaj?“ Ani Mirka nechcela. Tá dala Jojovi informácie a išla domov.

„Idem do krčmy.“ Postavil sa Jojo. Marta na neho zagánila. „Idem si kúpiť cigarety. Hneď sa vrátim.“ Odišiel. „Myšiak , tu máš moje číslo. Keby Jojo v noci nadával, alebo by sa čokoľvek dialo, zavolaj ma. Kedykoľvek. Ráno, keď sa zobudíš, príjdi si pre raňajky. A bedle budeme robiť spolu. Tvoja mamina spomínala, že sa chytáš do varenia.“ Snažila sa ho Marta rozptýliť, kým čakali na Joja. Nebol dlho.

Tú noc spali v kuchyni. Martina mama nemala síl vystúpiť po schodoch do spálne. Marta si doteperila matrac a provizórne si ustlala na zemi. Mama spala a pre Martu bola noc nekonečná. Napätie tela nechcelo opadnúť, uvedomila si, že má oškreté prsty, že ju štípu a že jej opúcha koleno. Jej myšlienky sa vracali niekoľko týždňov dozadu. Rozmýšľala nad Zdenkou. Modlila sa za ňu, len aby neochrnula. Zdena nebola šťastná. Trpela. Akosi si nedokázala pomôcť. S Jojom sa rozviedla, odišla do azylového domu, ale jeho nekonečné telefonáty o jeho „nekonečnej“ láske k nej, ju dokázali obmäkčiť a vrátila sa k nemu. Jojo je notorický alkoholik. Samozrejme si to neprizná. Jeho výroky, že môže s alkoholom skončiť, sa Marta napočúvala až, až...Lenže, Zdenka si bola na vine tiež. Spoznala sa s ním pred 7 rokmi, keď ako čerstvá vdova zavítala do jeho dediny. Starý mládenec s domom a ona sama s postihnutým synom a druhým, ktorý potreboval otca. Spočiatku bol k všetkým trom dobrý, ale jeho stupňujúce sa pitie, vyhadzov z robôt a postupne nedostatok financií, ktoré stále viac a viac požadoval zo sirotského a z nevládneho, stupňovali i agresivitu k žene. Najskôr to bola facka, potom bitka a teraz i kopance.. Nemal jej kto chytiť stránku, nemal kto vrátiť bitku Jojovi. Začala byť zúfalá. Odísť ale nechcela, lebo nemala kam a okrem toho, syn ho mal rád a on jeho. Nemá rodičov, súrodenci rozlezení po celej Česko-slovenskej republike. Zdena sa ho začala báť. Začal vulgárne nadávať už i Myšiakovi, ešte že postihnutého syna nechal na pokoji. A klamal, vymýšľal si. Robil zo Zdeny tú, čo je alkoholička. A Zdena, aby tiež mala od neho pokoj, asi pred rok a pol, pomaly začala popíjať i ona. Marta bola jediná z rodiny, ktorej sa zdôverovala, ktorá držala stranu jej.                                                                                                                                          „Vieš, ja nechcem piť. Ja som už bola i u psychológa. Dal mi lieky, ale Jojo mi ich zahodil. Teraz chcem ísť k nemu na piatok. Ale Jojo nechce, aby som išla. Vysmieva sa mi. Lenže ja sa bojím, že mi vezmú deti, keď sa nebudem liečiť. A on mi just do prieku, postaví pohárik pred mňa.“ Sťažovala sa Marte v jeden júlový deň.

„Načo kupuješ alkohol domov?“ Pýtala sa jej Marta. „Ak nekúpim nadáva mi. Ja sa hanbím. Musím si i požičiavať peniaze. Jemu už v krčme nalievať nechcú. Do roboty mu každý deň musím dať aspoň 5€ a ešte mu i cigarety kupovať. Z roboty ma v kuse prezváňa. Ja mu musím hneď zavolať. Ak nezavolám, zúri a keď zavolám, osopí sa, že či neviem, že je v robote.“

„Uvedomuješ si, že ťa trýzni? Že potrebuje mať od seba slabšiu osobu, aby sa vyvyšoval? Prečo mu aj ty nevrátiš facku, keď ju dá tebe? Veď ty si silnejšia, ako on, keď je opitý, a to je skoro dennodenne.“ Oponovala jej Marta. „Povedz mi, ako ti mám pomôcť. Vieš, že to urobím. Len mi musíš povedať, čo chceš. Mám ti vybaviť azyl? Vybavím. Ale ty, mu nesmieš dať vedieť, kde si! Lebo by ťa zasa prehovoril.“ 

„Ja som sa z azyláku pred 2 rokmi pre Myšiaka vrátila. On tam nechcel byť. Mne dával za vinu, že sme odišli. On to vtedy nechápal, ale teraz sa začína báť i on, keď Jojo po ňom kričí. Mne už nadáva, že pijem. Veľmi škaredo. Myšiak ma už nemá rád.“ Rozplakala sa.

 „Zdenka, Myšiak ťa rád má, len nevie, čo robiť. Stráca istotu. Bojí sa , že pôjde do detsáku. Bráni sa tak, ako vie. Nadávaním. Preto naozaj nesmieš piť. Jojovi predsa nemusíš hovoriť, že si bola u lekára a lekárovi povedz, že ti exmanžel vyhodil lieky.“ Nabádala ju Marta.

„Vieš, ja pôjdem za chvíľu za Jarkou. Buď ma Jojo zabije, alebo to nevydržím a sa zmárnim.“ Povedala Zdena so slzami v očiach. Martou prešiel mráz. Jarka bola jej sestra, dva roky mŕtva.

 „Čo to vravíš! Ty sebe uľahčíš a čo bude s Myšiakom? Kde sa bude túlať on, sám vo svete? O koho sa bude opierať? Nechceš, aby sa mal aspoň trochu lepšie, ako ty? Odíď od Joja. Prídavky, sirotské a ostatok ti umožnia celkom slušne vyžiť, pokiaľ ich nebudeš na alkohol míňať.“ Zdenka sa postavila a smutná odchádzala: „Si jediná, ktorej sa vyžaľujem. Len keby si tak ďaleko nebývala.“

O dva dni nato, Marta sa ešte ani poriadne ráno neprebrala, keď Zdena vstúpila do kuchyne. Marte skoro šálka vypadla, keď ju videla. Martina mama začala horekovať a na Joja nadávať. Hádam prvýkrát Marta počula svoju mamu úprimne na vlastného brata tak rozprávať. Ono to bol zvláštny vzťah medzi nimi. Veď Martina mama bola od neho o 24 rokov staršia. Vychovávala ho. On počul ostatné deti jej vykať a tak najstaršej sestre vykal i on. Zdenino oko bolo podliate krvou, pera natrhnutá, ruky začali modravieť. Nemohla rozprávať. Len plakala. Mama jej vínové obklady prikladala, mastila a Marta zúrila. Už nie raz bola s Jojom v ústnej potýčke. Nebála sa ho a on to vedel. Lenže, bez Zdeninho súhlasu mala zviazané ruky.

 „Prečo si ma nezavolala?“ Opýtala sa jej. „Načo. Ty by si zavolala policajtov, oni by ho nezobrali a mňa by zbil ešte viac.“ 

„Ako to vieš? Že by ho nezobrali?“ Chcela Marta vedieť. „Už som to raz skúšala. Prišli, sľúbil , že prestane a oni odišli. Aj dnes ráno sa mi ospravedlňoval, keď ma videl. Vraj si nepamätá, že ma zbil, že som musela zo schodov spadnúť. Ja to nevydržím. Ja sa zmárnim. A zajtra mám ísť k psychológovi. Ja sa budem hanbiť pred ním.“ Plakala Zdena.

„Ty sa nemáš, prečo hanbiť! Ten skunk, sa má za čo!“ Marta sa až dusila od zlosti. Ako neznášala takúto nespravodlivosť. A keď počuje mamine reči, že mu nemá odvrávať, že mu má navariť a vyhovieť vo všetkom, tak jej je zle. Nikto nemá právo na ženu rukou siahnuť! 

V sobotu ráno, v tom týždni, prišiel Martin brat a vzápätí za ním Jojo, šikujúc Zdenu, že pojedla lieky a on nevie aké, a že sa chcela otráviť.

Zornice mala zväčšené, ťažko komunikovala. Nevedela povedať, koľko ich pojedla. Marta váhala, či zavolať záchranku, alebo čo robiť. Zdena Martu chytila za ruku a v jej smutných očiach videla averziu života. Pokrútila hlavou: „Nie záchranku! Prosím!“ Marta vzala stoličku do kúpelne, posadila naň Zdenu a dala jej do ruky pohár: „Pi!“ rozkázala. Zdena si trasľavými rukami priložila pohár k rozbitým perám a začala piť. Zrazu prestala: „To je slané!“

„Viem! Pi! Celý pohár!“ Nestačila dopiť. Obsah pohltaných piluliek sa v žalúdku obrátil a dostal do vedra. Musela dopiť zvyšok. Marta jej tvár poumývala. Nerozprávala. Čakala, kým začne Zdena. Čakala, či jej bude lepšie, alebo tú záchranku budú volať. Keď sa Marte zdalo, že jej je lepšie, opýtala sa jej, kedy a koľko pilúl vypila. Zdena sa na ňu pozrela a krútila hlavou: „Ja sa nepamätám, že som si ich vzala, ani koľko.“

„Tak ako vieš, že si ich zjedla?“ Marta nebola spokojná s odpoveďou. „Jojo mi povedal, že som sa chcela otráviť! Ja si nič nepamätám!“

„Takže ste večer znovu pili!“ Hnevala sa Marta. „Nie nepili. Ja neviem, čo sa dialo.“ Marta nechápala, ale začala mať zrazu nedobrý pocit, že sa začína niečo nekalé diať. Vrátila sa do kuchyne, kde sedel Jojo a Martin brat mu dohováral, že keď mu už zohnal po známostiach robotu, aby si ju vážil a prestal konečne piť, lebo viac ho nikto do roboty nevezme. Marta sa pred neho postavila, ukázala na neho prstom a spustila:

„Ak sa Zdeny ešte raz, čo i len malíčkom dotkneš, zavolám políciu, nech budem kdekoľvek a kedykoľvek.“ Jojo sa chcel postaviť.

„Ešte som neskončila. Len sráči dokážu, aby ich žena živila. Len sráči dokážu udrieť ženu, ktorá sa im o riť stará. Len sráči dokážu okrádať deti o sirotské. A maj na pamäti, že u mňa ten sráč si ty!“ Marta kričala tak, že sa susedia museli čudovať, čo je zasa za divadlo. Ona si toho bola vedomá a vedome aj kričala. Nič nechcela dusiť pod pokličkou. Chcela, aby aj iní vedeli, že Zdena naozaj zo schodov nespadla. To ten skunk ju vyciciava. Zobrali mu vodičský, nemajú peniaze, ale Zdena ho musí z roboty chodiť dovážať 7 km, lebo on pán, nebude autobusom cestovať. Vykrikuje, že Zdena málo varí a nikto sa nepozastaví, že nemá za čo variť, keď mu niekedy ani 20 € na deň nestačí. Zdenu upodozrieva, že ho podvádza a on pre alkohol nie je schopný sa s ňou ani pomilovať, tak ju radšej pre istotu zbije. A jeho dve sestry sa k tomu neutrálne stavajú. Nič nechcú mať s ich životom spoločné. A ani si neuvedomujú, že sa im možno jednej vracia a druhej začína to slovo o božích mlynoch.

Marta odcestovala a Zdena za dva dni havarovala. Našťastie sa jej nič nestalo. Bol mierne pokrivený predok auta, ale nemali peniaze na opravu a tak auto stálo v garáži. Zdena Marte telefónovala, že Jojo porozbíjal taniere. Že bola sociálka u nich a že musí ísť k psychológovi nielen ona, ale i on. Samozrejme, on nemá ísť prečo. Lenže sociálka trvala na tom a dala podmienku a dátum. Prešiel júl a Marta sa v znovu vrátila na dedinu. Neprišla s prázdnymi rukami. Peniaze im nedávala, ale veľké nákupy už urobila niekoľko krát. Zdena bola dojatá, plakala. A prišiel osudný deň, deň Dariny. V ten deň si ráno vypili spolu kávu, spolu sa naraňajkovali, ale Marta na Zdenu čas nemala. Len Zdena jej povedala, že ju chce POTOM /keď sa Marta vráti/ o niečo poprosiť. O čo, sa Marta v ten deň, už nedozvedela.

A toto sa Marte ako film pre pamätníkov premietalo v hlave, keď nemohla spať. Stále dookola ju napadali myšlienky, či išlo o náhodné nešťastie, alebo úmysel. Zdena v tých miestach nikdy nebola. V tých miestach boli ostražití všetci a primerane i obutí. Jojo v ten deň nebol tak opití, ako po iné dni. Jojo vedel, aký je tam terén. Nemali so sebou mobily, hoci majú tri. Tašku na hríby mal len syn. Nešli spolu, ale „v rojnici“. Syn vysoko nad nimi. Ešte ďalších 5-10 m a neprejdu vôbec, lebo je tam holá skala. Zdena sa vraj pošmykla, po bruchu sa viezla, potom narazila na spadnutý strom, ten ju prevrátil a konár takmer oskalpoval. Tak to porozprávala Zdena Marte , na druhý deň poobede, z nemocnice. Viem, ľudské podvedomie je domýšľavé. Marta naozaj verí, že v tohtoročné letné dni musela byť v tie kritické dni na dedine. Pánbožko nechcel, aby Zdena na svete nechala dve siroty. Bol to jeho zdvihnutý prst Zdene. Pri tom celom hroznom zakrvavenom obraze, v tom krásnom horskom prostredí, v ten deň, tak hroznom, Zdena okrem odrenín mala jeden zlomený a jeden prasknutý krčný stavec a samozrejme ten stiahnutý skalpel. Vlasy dorastú. Rany na duši a v spomienkach ostanú. Nikto jej neverí, že sa situácia zlepší. Marta jej verí . Verí, že bola vtedy vyvolená byť na dedine, keď sa pokúsila Zdena otráviť, byť na druhom konci dediny, mať pri sebe mobil a pomáhať pri jej záchrane, keď sa stal Zdene úraz. Bola to Marta, ktorá s ňou k lekárke išla, keď ju z nemocnice pustili. Bola s ňou na sociálke. Hájila ju, keď iní do nej kamene hádzať chceli. Ukázala jej, že stojí pri nej, že ju má rada. Odohralo sa toho veľa. Nepríjemné výstupy Joja so sociálkou, klamstvá, sľuby a plané sľuby. Zlosť na neho, keď mal odvahu povedať, že celá rodina na neho serie, že mu nechce pomôcť a on u celej rodiny má dlhý 5ciferných hodnôt.

Lenže Marta nemôže za ňu žiť, ani prežívať život. Zdena musí nájsť pevnú vôľu, odolať nástrahám a myslieť na to, že sú aspoň dve srdcia, ktoré ju potrebujú.