Prečo teraz?
Prečo tu?
Prečo vôbec?
Veď ona nechce hrať túto hru...

Tiene noci zničilo slnko,
stratené líšky našli cestu;
tú na ktorej ich naplní pokoj
a vy chcete narušiť tú púť.

Kto vám dal právo?
Kto vám to dovolil?
Chcete len tak "málo";
sneh už ktosi osolil.

Zničiť ťažko kopané základy,
zhodiť domček z karát;
všetci ste rovnakí
bežiac za túžbami egocentricky.

Až...

Posledný záblesk srsti,
zviera skáčuce do mora;
posledný nádych skúsi,
posledná červeň zora.

Koniec nevinného života,
koniec jednej duše,
len pretože ju láka sloboda,
kedy ju svet väzniť chce.

Nechcela hrať hru,
dočasnú rolu divadla,
ktorá mečom tne,
hoci ho nikdy nedržala.

Je neskoro - odišla,
premenená na morskú penu,
niekam do veľkých diaľav
hlásať hĺbkam i zelenému lesu.

O bolesti vnútri ľudí,
o ich veľkom odhodlaní
keď ich duša po niečom túži
nehľadiac na osoby v okolí.

O tom, ako si ničia svet,
ako sa zabíjajú navzájom
tým, že obmedzujú voľnosť, let
hľadiac si cestu srdca svojho.

Kam takto dôjdu?
Čo ich tam čaká?
Len pohľad na mŕtvu dušu,
ktorej odstrihli krídla.

Lebo čím je duša bez krídel,
len dierou v suchej zemi.
Slová došli - boli na prídel...