- Ako sa volá žena, čo riadi kamión?, pýtala som sa doma, aby som v škole poskytla korektnú odpoveď na otázku Čím chceš byť.

- Také neexistuje.

V triede som oznámila, že neviem, čím chcem byť a naďalej som snívala o kariére za volantom kamiónu.  Dobrodružstvá ďalekých ciest. Nadšenie ochladlo, keď som sa dozvedela, že skôr ako človek  vyrazí na cesty možno až do Dakaru, vozí celé roky vétrieskou uhlie z Prievidze. Pružne som vymenila sen o kamióne za geológiu, lebo geológovia chodili kade-tade po divočine. Lenže kým som doštudovala, geologicky neprebádaná divočina už vlastne nikde nebola, aj ZSSR s jeho megalomanskými prieskumnými aktivitami, do ktorých zapájal geológov z celého ostbloku, sa rozpadol a zostalo len vzrušujúce rozprávanie starej generácie geológov pretriasané na ... no, nazvime to spoločenských večierkoch. Konkrétne jedného, ktorého tu nebudem menovať, ale patrí medzi slovenské geologické old-school elity. Začiatkom 60. rokov, kedy väčšina z nás o tomto svete nič nevedela, pôsobil so svojimi slovenskými kolegami tri roky v Mongolsku. Vo Východných Sajanoch na hraniciach s Ruskom, kde vytvárali prvú geologickú mapu. Dostali kone, pušky, sprievodného Mongola - a odchod do ľudoprázdneho terénu. Žiadna televízia, žiadne rádio, žiadne kino, žiadny obchod, kde si človek kúpi rožky a mlieko. Z pobytu v divočine nafotografoval množstvo diapozitívov, ktoré si dával spracovať vo vtedajšej západnej SRN. Poctivá robota sa nezaprie a diapozitívy sú aj teraz, po vyše štyridsiatich rokoch, ako živé. Okolo roku 1968 z nich bola v Bratislave usporiadaná výstava, ale ideologický dozor dospel dodatočne k názoru, že neukazuje Mongolsko správnou socialistickou optikou a výstava bola predčasne zrušená. Tak si zopár z tých obrázkov pozrime aspoň tu, na blogu.

Mongolsko, začiatok 60. rokov

(z archívu slovenského geológa, od ktorého som sa veľa naučila o geológii aj o živote, za čo mu patrí moja úcta a vďaka)

Široký socialistický bulvár Ulanbátaru, v preklade Červeného rytiera. Tieto bulváry boli podľa rovnakého strihu od Severnej Kórei po "ľudovodemokratické" východné Nemecko. Autá na nich v zásade tiež. Na zábere je vstup na hlavnú železničnú stanicu.

Komunistická vláda Mongolska sa postarala o likvidáciu prakticky všetkých budhistických kláštorov a ponechala len zopár ako skanzeny. Napríklad tento pri Ulanbátare.

Osadenstvo jurty.

Povinná výbava geológov v Mongolsku. Kone a pušky. Ak prídete do hociktorej východosajanskej jurty, ešte dnes vám budú rozprávať hrdinský príbeh o bielom mužovi z nejakých ďalekých Prdelovíc, ktorý z veľkej vzdialenosti strelil dropa priamo do oka, čo sa v miestnych pomeroch hodnotí vyššie ako gramotnosť. Áno, AJ takto vytvárali naši vyslanci v ďalekej Ázii dobrý obraz Slovenska.  

Príroda Východných Sajan. Táto veľká horská sústava zasahuje do Mongolska len okrajovo a práve v tej oblasti sú Sajany najvyššie, miestami majú alpský charakter s výskytom ľadovcov. 

Ľudia Východných Sajan ...

... rieka Východných Sajan, v ktorej prišiel jeden zo slovenských geológov o život ...

... a o život tam prišli aj mnohé ryby, aby nakŕmili tých, čo v drsnej prírode prežili.

Ako zvestovala kamarátka, ktorá bola nedávno v Mongolsku na konferencii, Ulánbátar sa zmenil na moderné veľkomesto zavalené tovarom od výmyslu sveta, hlavne z Japonska. Na vidieku, ak to tak možno nazvať, sa ale sotvačo zmenilo, okrem toho, že boli revitalizované budhistické kláštory. Pastieri - arati si naďalej žijú svoj slobodný život závislý od prírody a nezávislý od zmien režimu.