Bolo jedno z mála, pekných februárových poludní. Tak sme sa s manželkou dohodli, že sa autom odvezieme do neďalekého lesoparku,  na malú prechádzku. Komunikácia bez snehu, suchý povrch, dovolená 90-ka a nie príliš hustá premávka. Asi 80 metrov pred nami ide jeden tmavý omnibus. Na našom tachometri asi 80-desiatka, vedľa mňa, na sedadle spolujazdca sedí moja polovička. Jedným slovom, pre vodiča idylka. Okolo cesty je síce riedky les a v ňom vysoké listnaté stromy, cez ktoré sem tam, prebleskli slnečné lúče, ale keďže na stromoch niet po snehu ani stopy, mňa ako vodiča vôbec nenapadlo, že mám okrem prípadnej divej zveri, predvídať ešte aj niečo iné. Aj napriek tomu sa stalo, že v zlomku sekundy sa mi pred predným sklom zjavilo niečo, čomu som sa bez uvažovania snažil stočením volanta doľava za každú cenu vyhnúť. V stotine sekundy ale nasledovalo silné, tupé buchnutie, výkrik manželky, vyrovnal som smer jazdy, zapol smerovku a odbočil na blízku poľnú cestu. Až po vypnutí motora  som si vydýchol, manželka bola v poriadku, okná celé, ale pravé spätné zrkadlo vyzeralo akési cudzie. Tak som si ho vyfotil.

Po vystúpení z auta mi bolo jasné, že to odnieslo „iba“ to zrkadlo. Ale prečo prišlo len o všetky plastové diely ? Veď uchytenie o karosériu a jeho vnútrajšok bol celý a dokonca fungovalo aj elektrické nastavovanie zrkadla. Tak som sa rád nerád, vrátil niekoľko desiatok metrov naspäť, na miesto kde sa to stalo. Na moje prekvapenie, na komunikácii nič nebolo. Tak som začal obhliadať okolie. V priekope zvyšky plastu, moje som si pozbieral a vzal so sebou. Cudzie som tam nechal. No stále som nezistil, čo mi strhlo plasty zo zrkadla. Tak som šiel ešte niekoľko metrov oproti smeru mojej jazdy, keď ma v priekope a na svahoch lesa, upútali pováľané asi 15 až 20 metrov dlhé, štíhle ale vyschnuté stromy.  Po dôkladnej obhliadke som objavil ten „môj“ strom. Jeho, nárazom o moje auto, odlomený suchý a nahnitý vrcholec asi o priemere 10 - 15 centimetrov a dĺžke okolo 5 metrov, ležal v priekope a zvyšok toho nahnitého a s koreňami vyvráteného stromu bol opretý o svah lesa. Veru nebol tam sám. Odhadom do 5 - 7 takých, vyschnutých a spadnutých stromov tam ležalo ako nemý svedok, tých rozbitých plastov v priekope. Vrátil som sa k manželke, ktorá sedela v aute, vysvetlil som jej, čo nás postihlo, s dodatkom, že určite pri nás stal náš strážny anjel a Boh k nám bol veľmi milostivý. Potom som zdvihol telefón a zavolal do Stela centra aby som ostatným vodičom nechal upozornenie, ktoré chvalabohu je tam v tomto znení aj v dobe, keď píšem tento blog. ... „ Pred Cemjatou, v smere od Prešova pozor - vyschnuté, často padajúce stromy, ktoré sú tesne pri ceste.“  Na druhý deň som sa objednal do autoservisu. Zrkadlo mi dnes vymenili a stalo ma to necelých 200 euro. Pri platení som si dovolil malý vtip. Hovorím im, že pán Matovič môže byť rád, lebo som s tým jeho bonusom urobil to, čo si prial. Podporil som slovenský autoservis.  

A teraz seriózny záver. Takýchto lesných úsekov, ktoré tým, že sa ich majitelia nestarajú o svoj majetok v lese, a preto ich stromy ohrozujú životy, zdravie a majetok úplne nevinných ľudí sú po Slovensku tisíce. A nikto s tým spravidla nič nerobí. Dopravných policajtov to nezaujíma, cestári sa obyčajne s ťažkosťami starajú len o zvršok cesty a krajnicu. Pritom by úplne stačilo novelizovať cestný zákon a v ňom uzákoniť, koľko metrov od okraja cesty nesmie byť žiadny porast a vyšší porast môže byť len v takej výške, aby po prípadnom spadnutí na zem, nedosiahol na okraj komunikácie. Vlastník lesa by sa ale musel priebežne o les starať s tým, že štát by mu mal prispieť primeraným finančným odškodnením za tieto obmedzenia. A všetci by sme sa určite cítili bezpečnejšie a jasne by sme videli, že štát (politici) nielen deklaruje ako mu záleží na dobre svojich občanov, ale takýmito skutkami, by to aj hmatateľne dokázal. O to viac, že všetci motoristi platia dosť daní z motorových vozidiel. Šťastnú jazdu, po nevyspytateľných slovenských komunikáciách, praje J.Kotulič.