Z práce vždy odchádzala ako posledná. Nemala sa kam náhliť. Časť trasy klasicky absolvovala peši kvôli svojej kondičke. Neskôr už nastúpila do trolejbusu. Tradične obsadila posledné sedadlo vzadu, úplne pri dverách. Sadla a rukami mimovoľne objímala kabelku. Ticho pozorovala okolitých ľudí. Neustále nastupovali, či vystupovali. Svoj zrak na chvíľu uprela von oknom. Jej tradične nostalgický pohľad zrazu zaujala mladá slečna, sediaca na invalidnom vozíčku. Energicky komunikovala so svojou priateľkou. Na tvári zdravotne postihnutého dievčaťa pokojne sedel srdečný úsmev. Veľmi jej pristal. Dodával jej výrazu žiarivý priam chytľavý optimizmus.

Svojou nesmiernou vitalitou ju dievča ohúrilo. Prinútilo ju hlbšie prehodnotiť mnohé životné postoje. Krátkou analýzou došla k rýchlemu záveru. Život treba začať konečne žiť. Vždy bola pripravená ľuďom podávať  pomocnú ruku. Často jej pomoc zostávala nepovšimnutá, takmer bez odozvy. Aj napriek tomu bude v tom pokračovať aj naďalej. Tým, ktorí si pomôcť nenechajú, zrejme už nepomôže nič. Nechá ich napospas ich vlastnému osudu. Dlho hľadaný, stratený úsmev vzápätí na okamih skrášlil aj jej vlastnú tvár. Darmo, krása býva  často neviditeľná, hlavne tá vnútorná.