Z práce. Myslím - čo to bolo za deň? Čo som to vyvádzala? Pracujem tempom nedokončovania, nedoťahovania a nekompletizovania. Keby som tak bola fanatičkou, ako misionári, alebo feministky, alebo filozofi, alebo matematici. Každý fanatizmus je začiatkom veľkej veci. Je to o zmysle. Najväčší zmysel majú pre mňa práve tie veci, keď sa na zmysel nepotrebujem pýtať. Je to o tom, že to robím, lebo to proste akýsi zmysel má. V čom som fanatička? Snažím sa na to prísť. Fanatička v písaní? Neviem. Neviem. Neviem. Tak v čom? Už dlho si kladiem túto otázku. A potom to aj tak stroskotá na tom, že riešiť to už nebudem a nechám tomu prirodzený priebeh.

Dvanástka?

Prosím?

Ide dvanástka?

Neviem, asi hej.

Ale ide.

Tak asi áno.

Idete aj vy?

Nie, idem na iný autobus.

Aha. Viete, ja som postihnutý.

Aha. ... Už Vám ide tá dvanástka.

Aha. Kam to zas zastavil.... pán sa pohne rýchlosťou slimáka tažko narábajúc barlami. Kričím šoférovi nech ešte počká, že ešte jeden pán o barliach ide. Snažím sa mu pomôcť nastúpiť, po pár sekundách sa vzdám.

Chcela by som, ale som trošku zaspatá. Ešte stále.

Nájsť si tak objekt fanatizmu.

Ide mi bus. Nastúpim, neviem si nájsť miesto. Po pár minútach ho mám. Ani noha na radiátore, ani lakeť na okne, ale tá póza zo škôlkárskej fotky, presne tá mi sedí. Konečne som si našla miesto. Aspoň to na sedenie.