Stál tam a rozmýšľal. Pozoroval z neveľkého balkóna pusté námestie, nad ktorým práve vychádzalo slnko. Priamo oproti nemu sa vypínala prenádherná katedrála svätého Juraja. Jej vežičky mu pripomínali jeho predkov, ktorý vládli dlho a za ich panovania kráľovstvo prekvitalo. On tu teraz stál v hrozivom kontraste so všetkou tou nádherou. Bol už starý, zničený chorobou, myšlienky mu kde-tu prehlušovali záchvaty kašľa spôsobené pokročilým štádiom suchotín. Čo mu ale viac vadilo a čo ho tak ničilo nebol strach zo smrti a ani strach z toho ako o ňom budú ľudia po nej rozprávať. Nie! On sa bál koho po sebe zanechá. Paradoxne mal šesť synov. Aj keď boli všetci vyučení najlepšími učiteľmi, statní a odvážni, ani jeden nespĺňal predstavy otca. - Čo si mi to Pane len dal za synov? Hanbiť sa za nich nemôžem a pýšiť sa môžem. Veď koľko bojov už v mojom mene bojovali? No predsa mi srdce, ako moc lipne na tomto štáte, nedovolí zveriť im trón. Ani jednému! Mal som si dávať lepší pozor. Tá nová generácia. Tá háveď učiteľská, voľnomyšlienkary ich úplne skazili. Nie rozum, ale srdce! Hýria, užívajú si, vodia si do domu na každú noc inú a vraj následníci. Takto predsa nemôže vyzerať kráľ. On musí byť príkladom. No ale aj tamtí, čo celý život len im zasväcujem sú takí. Vraj je taká doba. Aj môj brat bol sukničkár a bol starší no otec poveril následníctvom práve preto mňa. Nuž, avšak komu ja zverím žezlo? Ak tu teraz nebude dobrý panovník s príkladnými mravmi, nemorálka nás všetkých zničí a na katedrálu padne tieň. Čo na katedrálu, na celú krajinu! Veď či nie rimania padli keď porušili všetky etické zákony? Či Dávid nebol strestaný za cudzoložstvo? Úpadok morálky znamená záhubu, či to tí ľudia nevidia? - Náhle sa silno rozkašlal a priložil si zakrvavenú vreckovku k ústam.Tento záchvat bol ale jeho posledným. Po asi troch minútach padol mŕtvy na podlahu balkóna. Na námestí sa zbehol dav, ktorý začal vykrikovať: „Kráľ je mŕtvy. Nech žije nový kráľ!"