Tak! Ďalší týždeň za nami. Či je druhý a či tretí, teraz nie je podstatné. Podstatné je, ako prebiehal. Je krátko po Vianociach a Novom roku a ČLOVEK by si myslel, že to bude ešte týždeň dozvukov emócií a predsavzatí , byť dobrým, priateľským. Ale! Ale....
V pondelok ráno príde jedna moja ovečka rázne do mojej arbeitzimmer, aby som jej podpísala dovolenku. Pozriem na dátum dovolenkového lístka a tam termín: 13.01. – 15.10.2010. Usmiala som sa: „Prepáč Dolly, ale lístok ti nepodpíšem, lebo....“ nestačila som dopovedať, keď  hlasom dvojčiarkového c spustila:
„Čo si o sebe myslíš? Všetkých urážaš, si zmetkár a nedôsledná atď, atď ... teraz mi nechceš podpísať dovolenku!“ Toto som od melancholickej Dolly vôbec nečakala, ale zablikala mi kontrolka, že som bola na pretrase. Zložila som si škuľky a verte-neverte,  usmiala sa a v molovej stupnici som jej odpovedala:
„Dolly, ja ti ten lístok nepodpíšem, lebo toľko dovolenky ako žiadaš, nemáš! A čo sa týka tej nedôslednosti. Práve som kontrolovala denník práce a od 26.10. nemáš zápis. Keďže si povinná robiť záznamy 3 krát za týždeň, tak ti toho chýba dosť. Podpisy máš aj  tam, kde si bola na služobnej ceste. Takže daj denník do poriadku! A ak som ťa urazila, nie som si toho síce vedomá, tak sa ti ospravedlňujem. Zlo vidíš vo mne. Nedostatky hľadaj v sebe. Dovolenkový lístok si napíš, tak ako má byť a potom ti ho podpíšem.“ Siahla roztrasenou rukou na lístok, klipkajúcimi očami pozrela naň a znovu začala: „To ti ho mám vymaľovať, aby si bola spokojná, alebo čo? Neviem prečo, by som ho mala prepísať.“
„Nuž žiadaš dovolenku do októbra.“ Tón už znel v durovej stupnici.  Založila som si škuľky v presvedčení, že sa zoberie a odíde. Nie. Znovu zaklipkala očami, listok pokrčila, nezahanbila sa. Roztraseným hlasom od g po dvojčiarkové c musela povedať to, čo z vlastnej hlavy nemala. Stále si neuvedomila, že tá nedôslednosť, ktorú mne vytýkala, sa vlastne týkala voči nej. Bez chýb nepracujem. Som človek nie RUR. 
V utorok som bola služobne v Trnave. Na kostolnej veži stále majú Veselé Vianoce a dotyčný, s ktorým sme jednali, najskôr musel porozprávať o všetkých cirkevných predstavených slovenského Vatikánu, medzitým nám pripravoval čaj. Koľko Vám trvá príprava čaju? No to sa mýlite! Toto bol ceremoniál, ale chuť čaju stála za to! Fantastická!. Potom cez strýka vojaka, cez ministerstvo, sme sa po dobrej dávke trpezlivosti dopracovali k tomu, prečo sme prišli. Celá skutočná transakcia trvala 22 minút aj snapísaním, vytlačením,  podpismi a pečiatkami. My sme tam sedeli takmer 3 hodiny. Samozrejme "hostiteľ" mal medzitým aj minútové návštevy. Vtedy som pochopila , že Trnavčanom všetko dlho trvá, nielen Vianoce.
Streda bola poradová. Bola novoročná. Streda, pomilovať sa treba. Chvála pánu, "sex" nebol!  Aj keď na konci som to zaklincovala, lebo som skritizovala vianočný podarúnok podniku ako nepodarok. Darovanému koňovi sa vraj na zuby nedíva, ale zasa niečo neužitočné a neestetické, chváliť nebudem.
Vo štvrtok som dostala bombonieru. Merci. Ja viem, vy si poviete: ,Je tam toho, jedna bomboniera!,

Ja ale darčeky v práci často nedostávam. A ešte od m l a d é h o blonďatého fešáka, ktorý mal zrovna sviatok. Je milý.  A vie, čo chce!  A to sa mi na ňom páči. Pomáhala som mu dokončiť určitú prácu.
„Viete!  Takúto bombonieru som musel kúpiť. Ja som chcel, aby vyjadrovala, aj keď nie veľké, aspoň dvojaké poďakovanie.“ Je veľmi pekný. Má dvadsaťpäť a ja ochkám, že nemám toľko ako on, alebo aspoň vhodnú dievku pre neho.
Tak ako týždeň začal, tak sa výborne skončil. Teda aspoň pracovný. Osobný má ešte dva dni
Dnes, hneď ráno, prišla za mnou ovečka Mechaniker. Je z iného košiaru. Včera som ju nemohla prijať, lebo som sedela s jeho Baranom, tak ma prekvapilo, akú mi položil otázku:                                                                                          „Pani Gerechtová, aký názor máte na ovcu Scherena?“ Scheren je hlavná ovca, so stoličkou hneď za Baranom. Scherenovým najobľúbenejším krémom je indulona. Natiera si ju na hlavu, aby sa nezadrel a dobre premastil anál, keď sa chce generálnemu do priazne vtrieť. Zasmiala som sa a odpovedala jedným slovom:                                         „Zlý!“A   Mechaniker  spustil:                                                                                                                                                                                                                 „Ja neviem, koho mám počúvať. Raz mi jeden majsterovca rozkazuje, raz druhá a ja predsa mám svojho Barana. Ja nemóžem všetkým vyhoveť a rozkrájať sa tiež nemóžem. Ja vyfasujem šróby na celý rok a onY si myslá , že im móžem len tak dať, kolko scú. A sčím já budem robiť, ešte aj taký dobrý velký šróbovák som si z domu donésol. Vraj mám ísc zrkadlo vymeniť. No ale , či je to moja starosť? A vraj zábradlé natérať. A Scherenove ovce stojá zo založenýma rukáma. “
Mechanikera som usmernila a dodala mu odvahy, aby sa svojmu Baranovi nebál s týmto posťažovať a ak mu toto, čo mne povedal povie, len dobre pochodí. No povedal mi ešte veľa milých informácií, ale priamo som mu pomôcť nemohla, lebo bohužiaľ táto ovca do môjho košiara nepatrí. Upokojila som ho, že medzirečou sa zmienim o zlých spôsoboch hlavnej ovce  u jeho Barana.
„No to som scel, aby ste mi pomohli. Nemusíte, že som sa sťažoval.“
Mala som dobrý pocit, že mám  dôveru aj u ovcí z iných košiarov. Len neviem, či mu pomôžem, alebo poškodím. Čo myslíte?