Vošiel do vchodu. Tešil sa, lebo ju už dlhšie nevidel. Vyšiel hore schodami až k jej dverám. Boli pootvorené. Neprišlo mu to divné. To robila vždy, keď vedela, že má prísť, lebo sa jej nechcelo vstávať a isť mu otvoriť. Pomali pootvoril dvere. Ovanula ho krásna vôňa vonných sviečok a oleja. Asi je vo vani. Pomyslel si a predstavil si ju, ako tam leží ponorená vo vode a pena jej jemne rysuje krivky tela. Hlavu má položenú na okraji vane a oči má zatvorené. Spí. Ruky ma položené na vani a z vody jej už vytŕčaju len jej nádherne prsia. Voda sa jemne vlní a obmýva jej bradavky.
Takto ju má v predstave od prvého momentu, čo ju tak videl. Pousmeje sa. Pomali prejde chodbou a cez otvorené dvere do obyvačky uvidí na stole rozložené všetko to hnusne náčinie, ktoré sa používa na branie heroinu.
On to volá hnusné náčinie, pretože to neznáža. „Preboha zase! Veď už bola z toho vonku!“ pomysli si a z tváre mu zmyzne úsmev. „Možno to nie je jej.“ Chlácholi sa a predstavuje si, ako vojde do kúpelne, sadne si na vaňu a dá jej pusu.
Otvorí dvere. Všetko je presne tak ako si predstavoval. Znovu sa pousmeje a vojde dnu. Sadne si na vaňu a v prvom momente si neuvedomí, že voda má divnú farbu. Nakloni sa, dá jej pusu. V tom sa ona len bezvládne skĺzne pod vodu. Vyskočí a snaží sa ju vytiahnuť. Vtedy si začne uvedomovať všetky tie maličkosti, ktoré si hneď nevšimol. Na zem skĺzne žiletka a zahrkoce na zemi. Voda už nemá len divnú farbu. Je červená! Červená ako krv.
„Nie! ... Nie!... Nie!... Povedz mi, že si mi to neurobila! NIE!“ Kričí od úskosti. No ona mu už nedá odpoveď...