Že je to výnimočné, keď má človek nablízku takú spriaznenú dušu. Že je to super, že ju mám, lebo popravde už nemám zas až tak veľa priateľov. Je naozaj čas pripustiť si to a povedať to nahlas.

Kedysi sa mi zdalo také dôležité a samozrejmé mať hŕbu priateľov a známych a a mať ich tak, aby si to ostatní ľudia všimli. Možno to je také obdobie v živote. Človek zbiera ľudí ako známky, zakladá si ich do albumu a ten potom každému ukazuje. A nejde pritom len o kvantitu- teda mať ich čo najviac, ale aj o kvalitu- teda mať tie najlepšie a najzvláštnejšie známky zo všetkých. Mať pestrú zbierku priateľov, známych, obdivovateľov, frajerov a známych, ktorí majú rôznu funkciu vo vašom živote, je hrozne dôležité. Do istej doby. Časom človek pochopí, že v živote ide o niečo iné. Pozrie sa na to akýmsi zrelším okom a naraz vidí, že to, na čom si zakladal ( a čo si zakladal) nie sú priatelia, ale známky, ktorými ohuroval nových ľudí, keď ich chcel získať do svojej zbierky.  To je asi ten moment, keď človek naozaj trochu dozrie a uvedomí si, že ľudí už natoľko nepotrebuje. Nepotrebuje neustále ohurovať a získavať nových na svoju posádku. Potrebuje ich mať pri sebe len niekoľko, a tých nepotrebuje nikomu ukazovať, len sa teší, že ich má. Lebo tí ľudia ostávajú. Hmotne. Nielen ako staré známky.

Vanda povedala, že je to istý druh zlatokopectva. Presne na to som myslela aj ja.  Človek sa stretáva s ľuďmi, lebo ho do istej miery niečím obohacujú. Niečo mu dávajú a on niečo dáva im.  Ak si s tými ľuďmi nie je viac blízky, to niečo, presne ako hrudy zlata v zemi, sa časom minie, človek- zlatokop to vyčerpá. A naraz tých ľudí už viac nepotrebuje stretávať. A obvykle je to vzájomné. Nie je to o nejakom cite, pute medzi ľuďmi, ale len o akýchsi vzájomných sympatiách, ľudskej zvedavosti, náklonnosti , ktorá napokon vždy vyprchá. A ak medzitým nevznikol vzťah, všetko tým skončí.

Niekedy to vyčerpávanie zdrojov trvá dlhšie, a človek to teda berie ako vzťah.  Ale aj po čase sa môže zdroj vyčerpať a už niet prečo pokračovať. Akurát vtedy je to o čosi smutnejšie.

Stáva sa to mne, a stáva sa to aj Vande. Až teraz som to však pochopila a pochopila aj ona.

S Vandou sme sa hore na kopci zasmiali.                                                                                                        

-          A prečo sme sa vlastne my dve navzájom ešte nerozobrali?

-          Asi preto, lebo  my, keď sme spolu, tak sa každá rozoberá sama pred tou druhou.

Je to tým, že každá z nejakého dôvodu prežívame v tej istej dobe to isté a máme k tomu navyše aj ten istý postoj. Prežívame tie šialené veci úplne rovnako. Sme úplne rovnako strelené. A kým sa to nezmení, ani naše priateľstvo nikdy nevyschne. Ak sa ale zmení jedna z nás, možno tiež nakoniec vyčerpáme svoje zdroje aj my. Ktohovie.

                Tak sme stáli na kopci, ja a ona, môj škoricový a jej čierny pes pobehovali okolo nás, pod nami sa rozpúšťalo mesto v hmle a slnečnej žiare a my sme sa smiali ako hlúpe.

-          Možno by sme mali napísať knihu, vraví Vanda.

-          Mali by sme! Len ak by bola taká divná, ako my, tak by ju nikto nečítal, vravím ja.

-          Alebo by sa v nej naopak možno našlo kopu ľudí a začali by k nám chodiť listy. Tak by sme zistili, koľko takých divných, ako my, je ešte na svete

-          No, Vanda, neviem, či je ešte niekto taký šibnutý ako ty. A ja.

Ešte som jej hovorila, ako som si včera predstavovala, že by sme s Matúšom žili medzi takými vinicami, ako boli v Bobuliach (Matúš má ten film rád), od rána do večera počúvali jazz a pili naše víno.

-          Eva, ty chceš Matúša!

-          Nie, nechcem ho, ale chcem ho chcieť, to mi ver. Veríš?

-          Verím. A my s Milom by sme bývali s vami, hej?

-          Hej.  A Bolo by nám super.

-          Hej. My by sme sa s Milom k sebe hodili, však?

-          Hodili.

Povzdychla som si.

-          To je strašné, keď sa k niekomu tak hodíš a nechceš ho. To je strašné, že je také dôležité, aby ťa ten druhý priťahoval.

-          Príťažlivosť je na príťaž, povedali sme skoro naraz.

Pozreli sme sa na seba a museli sme sa začať smiať.

Tak to vidíte . Ešte vždy sú ľudia, s ktorými, keď som, tak mám pocit, akoby som prežívala jeden z tých príbehov, aké zvyknem neveriacky hltať v knihách.  Také to totiž je, keď máte spriaznenú dušu. Aj keď napríklad zabudnete na to, že ju máte, vždy sa vám pripomenie, keď ste v jej prítomnosti.  Ani po mesiacoch odlúčenia nemusíte uvažovať o vašej spriaznenosti.  Naopak, je to iba silnejšie. A to je také dôležité!

                Že je to výnimočné, keď má človek nablízku takú spriaznenú dušu. Že je to super, že ju mám, lebo popravde už nemám zas až tak veľa priateľov. Je naozaj čas pripustiť si to a povedať to nahlas.

Kedysi sa mi zdalo také dôležité a samozrejmé mať hŕbu priateľov a známych a a mať ich tak, aby si to ostatní ľudia všimli. Možno to je také obdobie v živote. Človek zbiera ľudí ako známky, zakladá si ich do albumu a ten potom každému ukazuje. A nejde pritom len o kvantitu- teda mať ich čo najviac, ale aj o kvalitu- teda mať tie najlepšie a najzvláštnejšie známky zo všetkých. Mať pestrú zbierku priateľov, známych, obdivovateľov, frajerov a známych, ktorí majú rôznu funkciu vo vašom živote, je hrozne dôležité. Do istej doby. Časom človek pochopí, že v živote ide o niečo iné. Pozrie sa na to akýmsi zrelším okom a naraz vidí, že to, na čom si zakladal ( a čo si zakladal) nie sú priatelia, ale známky, ktorými ohuroval nových ľudí, keď ich chcel získať do svojej zbierky.  To je asi ten moment, keď človek naozaj trochu dozrie a uvedomí si, že ľudí už natoľko nepotrebuje. Nepotrebuje neustále ohurovať a získavať nových na svoju posádku. Potrebuje ich mať pri sebe len niekoľko, a tých nepotrebuje nikomu ukazovať, len sa teší, že ich má. Lebo tí ľudia ostávajú. Hmotne. Nielen ako staré známky.

Vanda povedala, že je to istý druh zlatokopectva. Presne na to som myslela aj ja.  Človek sa stretáva s ľuďmi, lebo ho do istej miery niečím obohacujú. Niečo mu dávajú a on niečo dáva im.  Ak si s tými ľuďmi nie je viac blízky, to niečo, presne ako hrudy zlata v zemi, sa časom minie, človek- zlatokop to vyčerpá. A naraz tých ľudí už viac nepotrebuje stretávať. A obvykle je to vzájomné. Nie je to o nejakom cite, pute medzi ľuďmi, ale len o akýchsi vzájomných sympatiách, ľudskej zvedavosti, náklonnosti , ktorá napokon vždy vyprchá. A ak medzitým nevznikol vzťah, všetko tým skončí.

Niekedy to vyčerpávanie zdrojov trvá dlhšie, a človek to teda berie ako vzťah.  Ale aj po čase sa môže zdroj vyčerpať a už niet prečo pokračovať. Akurát vtedy je to o čosi smutnejšie.

Stáva sa to mne, a stáva sa to aj Vande. Až teraz som to však pochopila a pochopila aj ona.

S Vandou sme sa hore na kopci zasmiali.                                                                                                        

-          A prečo sme sa vlastne my dve navzájom ešte nerozobrali?

-          Asi preto, lebo  my, keď sme spolu, tak sa každá rozoberá sama pred tou druhou.

Je to tým, že každá z nejakého dôvodu prežívame v tej istej dobe to isté a máme k tomu navyše aj ten istý postoj. Prežívame tie šialené veci úplne rovnako. Sme úplne rovnako strelené. A kým sa to nezmení, ani naše priateľstvo nikdy nevyschne. Ak sa ale zmení jedna z nás, možno tiež nakoniec vyčerpáme svoje zdroje aj my. Ktohovie.

                Tak sme stáli na kopci, ja a ona, môj škoricový a jej čierny pes pobehovali okolo nás, pod nami sa rozpúšťalo mesto v hmle a slnečnej žiare a my sme sa smiali ako hlúpe.

-          Možno by sme mali napísať knihu, vraví Vanda.

-          Mali by sme! Len ak by bola taká divná, ako my, tak by ju nikto nečítal, vravím ja.

-          Alebo by sa v nej naopak možno našlo kopu ľudí a začali by k nám chodiť listy. Tak by sme zistili, koľko takých divných, ako my, je ešte na svete

-          No, Vanda, neviem, či je ešte niekto taký šibnutý ako ty. A ja.

Ešte som jej hovorila, ako som si včera predstavovala, že by sme s Matúšom žili medzi takými vinicami, ako boli v Bobuliach (Matúš má ten film rád), od rána do večera počúvali jazz a pili naše víno.