To ráno sa po prebdenej noci zobudila pomerne skoro. Vedľa nej ležal človek, ktorý jej už dávno dával silu na prežitie. Pozrela sa pod paplón ... Tak je to pravda. Nesnívalo sa mi to. Skonštatovala tak potichu, aby ho nezobudila. Pomaličky a tak potichy ako to len šlo, zliezla z postele. Natiahla na seba veľké vyťahané tričko, ktoré našla na stoličke pohodené ešte od včera. Otočila sa a zadívala na posteľ, kde stále spal ON. Spal ... tak sladko ako malé dieťa. Usmieval sa a ONA sa cítila šťastná. Vyšla von ... hodiny ukazovali osem hodín a vonku už hrialo letné slnko. Z kabelky vybrala krabičku cigariet a podišla k oknu. Balkón, to je to správne miesto. V kuchyni zatiaľ postavila vodu na rannú kávu a prezrela chladničku.

     Z kuchyne prešla rovno von a sadla si na schodík, ktorým boli oddelené balkónové dvere. Z hlboka sa nadýchla a vychutnávala si slastné nič nerobenie. V malých rúčkach stískala šálku horúcej kávy. Krabička s cigaretami ostala voľne pohodená na podlahe vedľa nej. Kolená skrčila až pod bradu a tričko stiahla po členky. Hlavou jej vírilo tisíce myšlienok.

     Je správne to, čo sa teraz s nami deje? Pomaly sa jej vynárali spomienky na poslednú noc. Po tele jej prebehli zimomriavky a ONA sa cítila ako handra. Tá špinavá, do ktorej si pred vchodom každý utrie nohy, a potom ju len tak zahodí, keď sa mu znepáči. Otvorila krabičku a pripálila si cigaretu. Keby tak vedel, že fajčím. Nikdy viac by ma už nepobozkal. A práve to chcela. Chcela, aby odišiel ... Aj napriek tomu, čo sa medzi nimi odohralo. Chcela ho dostať zo svojho života okamžite preč. Milujem Ťa a pritom tak nenávidím.

     Sedela tam ešte hodnú chvíľu a oddávala sa ranným letným lúčom slniečka. V tom zacítila na svojom zátylku jemný dotyk.

 - Zlato, prečo ešte nespíš?

 - Nemohla som už ďalej spať.

 - Miluješ ma? - spýtala sa ticho ... akoby len tak šepkala o preteky s vetrom.

 - Nebuď hlúpa ... Mám Ťa rád viac ako svoj život.

 - No ja Ťa už nemilujem. Uvedemila som si, že by si pri mne trpel ... A ak máš trpieť, tak radšej choď. Choď preč! Chcem, aby si odišiel ... a navždy!

 - Ale prečo? ... Veď bezo mňa nevieš žiť!

     S plačom ušla do izby a stále ho prosila, aby odišiel ... No ON pri nej aj tak ostal. Stál pri nej v dobrom aj zlom, pri každom jej rozhodnutí a vtedy zistila, že je to skutočne človek, bez ktorého ďalej nevie žiť.