Mali sme kocúrov. Najprv sme teda mali mačku. Žofku. Žofka si nás našla sama. Raz večer prišla a potom už u nás bývala. Žofka mala mačence. Štyri. Troch kocúrov a jednu mačku. Mačku a jedného kocúra sme umiestnili do náhradnej výchovy, čo neznamená, že  sme ich dali do ústavu ale do dobrých rúk. V našich rukách ostali dvaja. Kocúry.

S ich menami to bol vždy problém. Kým boli štyria tak to bolo ešte v pohode: Dorka, Pankrác, Servác a Bonifác. Ani za nič na svete si teraz nespomeniem, či nám ostali Pankrác a Bonifác alebo Servác a Pankrác. Proste keď už neboli traja tak už boli iba dvaja. Tak dostali iné mená. Teda aj s tým bol problém. Svokor ich volal po svojom a my tiež po svojom. Svokor mal: Maloryšavého a Veľoryšavého. Mohol by som vám teraz vysvetliť že prečo, ale predpokladám, že netreba. Alebo čo už: Maloryšavý bol málo ryšavý a viac biely a Veľoryšavý bol skoro celý ryšavý a len trochu biely. No a my sme mali Kuba a Puchatka. Tu sa predsa len zdržím. Puchatek bol ten Maloryšavý, čo znamená, že nemal len viac bielej srsti ale mal ju aj huňatejšiu. Kubo bol Veľoryšavý ale nebol Kubo pretože by mal menej huňatú srsť, lebo, úprimne to by bola blbosť. To by len dilino povedal, že bude Kubo lebo je menej huňatý. Za to, že bol Kubo môžem ja. Kubo bol totiž dilino.

Ja keď si spomínam na hodiny prírodopisu tak si spomínam aj na to, že sme sa učili o mačke domácej. Teda nie o nejakej konkrétnej ale o takej všeobecnej. No a my sme sa učili, že taká mačka domáca je veľmi šikovná. Nie akože jedna konkrétne ale akože všetky. Že každá jedna mačka domáca je šikovná. Že každá jedna mačka domáca má sedem životov a že, každá jedna mačka domáca napríklad keď padá z výšky ( prípadne zo stromu ) tak dopadne na nohy. To som si úplne presne pamätal. Že žiadna mačka domáca, ale naozaj ani jedna nespadne na hlavu. Ale v škole nás oklamali. A my sme potom mali doma Kuba. Akože: Kubo ako dilino. Lebo Kubo spadol na hlavu.

Veľoryšavý a Maloryšavý chodili stále do kuchyne. Vyjedali misku nášmu jazvečíkovi. Náš jazvečík vyjedal misku našim kocúrom. Všetci v našej rodine si mysleli, že tomu druhému fandili viac. Jazvečík žral u nás mačacie konzervy a keksy a kocúriská žili na špeciálnej strave dlhosrstých jazvečíkov. A potom tam tak polehovali na radiátoroch. Myslí sa tým Veľoryšavý a Maloryšavý . Rita ako jazvečík na radiátoroch nevylehovala lebo vylehovala na gauči. A raz za čas som ich teda vyhodil na dvor. Akože: Maloryšavý a Veľoryšavý, odchod chytať myši. No a Maloryšavý išiel sám a Veľoryšavý nie. Tak som Veľoryšavého chytil do pravej ruky a plný vedomostí z prírodopisu som ho vyhodil cez dvere. Maličkým prízemným oblúčikom. Takým hodíkom. Žiaden hod granátom do diaľky. Pekne primerane. A vtedy sa ukázalo, že nás pani učiteľka na hodine prírodopisu oklamala. Každá mačka domáca vždy padne na nohy, ale nie Veľoryšavý.

Veľoryšavý sa v tom vzduchu pretočil a spadol na hlavu. Pani učiteľka mala pravdu len v tom, že každá mačka domáca má sedem životov, lebo Veľoryšavému sa akože nič nestalo. Akože ani nezamňaučal a tak. No ale od tej chvíle už Veľoryšavec nebol Veľoryšavec aj keď teda farba sa mu nezmenila. Od tej chvíle to bol Kubo. Povedala to moja žena: „preboha, veď on ti spadol na hlavu, veď on bude úplný dilino, no čistý Kubo“ a tak aj bolo.

Veľoryšavec teda Kubo bol dilino. Bol to ten najmilší kocúr na svete. Keď mala naša jazvečíčka šteniatka tak si Kubo nechal obhrýzať uši. Neskôr Kubo potvrdil, že pani učiteľka sa mýlila aj v kategórii siedmych životov, lebo náš dilino ich mal sedemnásť. Raz dokonca ochrnul na zadné labky ale dostali sme ho aj z toho. Nepodarilo sa zachrániť len chvost. Raz v zime si tak Kubo sedel v záhradke. Vyhrieval sa na slniečku a chvost mal v ľadovej vode. „No vidíš, je to dilino“ povedala moja žena a dodala: „a zato môžeš ty, hodil si ho na hlavu!“.