Pomaly sa zakrádala tmavá noc. Prikrývala svojim čiernym, plášťom celé mesto. Len sem-tam bolo vidieť nejakú tú hviezdu. Tajomný mesiac hanblivo schovával svoju tvár za početnými oblakmi. Nenápadne žmurkal na svoje žiarivé sestričky - hviezdičky. Znovu nemohla spať. Myšlienky akosi nevedela zastaviť. Tak veľmi sa snažila. Nedarilo sa jej to. Ťažké viečka nedokázali zostať zatvorené nadlho. Jej myseľ pracovala na plné obrátky.

Pred očami sa jej odvíjal vlastný, životný príbeh. Nikomu nespôsobila bolesť, žiaľ ani iné protivenstvá. Aspoň si toho nebola vedomá. Aj tak sa jej život akosi nevydaril. Spomenula si na otca. Bola ochudobnená o kus života s ním. Opustil ich totiž veľmi mladý. Zomrel vo veku 40 rokov. Práve tu sa na chvíľu pristavila. Možno to je skrytá - pravá príčina krachu jej manželstva. V rodine fungovali totiž vždy len samé ženy. Nedelili domáce práce na mužské ani na ženské. Porobili spolu čo bolo potrebné. Nosili poslušne vedrá s uhlím, pílili guľatinu. Neskôr ju rúbali a pekne úhľadne naukladali do malej drevárne na veľkom dvore. Nostalgicky spomínala. Spomienky na detstvo ju nenápadne unášali do ríše tajomných snov...

Zrazu sa ocitla doma. Vo veľkom dome v babkinej izbičke pri nádherných, domácich kachliach: Ocko tam sedel vo svojom kresle a rozprával zážitky z práce. Bol obyčajný robotník. Pracoval s elektrinou. Chodieval s partiou na týždňovky. Ako deti si ho užili len veľmi máličko. Vídali ho zriedka. Chodieval často na montáže. Vždy sa tešili na jeho návrat. Keď trochu vyrástli, stratil sa im navždy. Osobne jej veľmi chýbal. Ak by žil - určite by sa jej osud začal odvíjať úplne inak. Bez neho na svojej ceste trošku poblúdila. On by svojmu milovanému dievčatku určite vo všetkom ochotne pomohol. Osud to však zariadil po svojom. Mladé dievča bolo vo veľkomeste úplne osamotené. Nemala nikoho, spoliehala sa len a len na seba. Otec jej už nikdy neporadil, nepohladkal svojou ťažkou, mozoľnatou dlaňou.

Teraz ho videla úplne jasne. Privinul si ju mocne k sebe. Tuho ju stískal vo svojom vrelom objatí. Snažil sa jej vynahradiť celý ten zameškaný čas. Obaja vedeli, že sa to nedá. Ale aj tak sa veľmi usilovali tomu uveriť. Celý čas bol ticho. Až pri rozlúčke vyriekol slová: „Ochránim ťa, dievčatko moje, neboj sa. Uvidíš!“ jeho postava začala pomaly tmavnúť. Neskôr sa pomaly rozplynula do neznáma...

Vtom náhle precitla. Zistila, že to bol len veľmi živý sen... Aj tak bol pre ňu veľmi povzbudivý.