Vo vzťahu Lindy a Martina sa po poslednom zážitku nič nezmenilo. Ostali dobrí kamaráti, občas sa porozprávali, ale inak sa nezbližovali. o necelý mesiac prišli prázdniny. Jasné, tešila sa, ale vedela, že škola jej bude chýbať. Nie učenie, komu by preboha chýbalo učenie? Budú jej chýbať spolužiaci. Posledný rok sa do školy ráno ozaj tešila a to len kvôli nim. Boli super a strašne si na nich zvykla.

Ako predpokladala, s posledným zvonením sa všetci vyrútili von, nedbajúc na to, že sa najbližšie dva mesiace neuvidia. Linda sa stihla rozlúčiť iba s okruhom najbližších spolužiačok. Ešte dohodnutý McDonald a bol definitívny koniec. Prázdniny. Tábor, noví ľudia. Vysedávanie vonku do polnoci... Dovolenka v Chorvátsku... Ale to sú len kamaráti z ulice. Jej spolužiaci bývajú ďaleko. Ešteže existuje internet. ICQ a Pokec. Tam často dokáže nájsť svojich spolužiakov v stave online.

Koniec prázdnin. Vlastne nie celkom. Posledný týždeň práve začínal. Linda mala namierené smerom ku škole - na stretnutie. S učiteľkou slovenčiny. Výhra. Ale mali to dohodnuté od konca šk. roka. Linda mala recitovať na slávnostnom ceremoniále otvárania nového roka. A tak sa museli stretnúť týždeň pred, aby si to nacvičili, rozdelili básne... Jedna vec bola na tom však výhodná. Okrem Lindy tam vystupovala ešte jedna spolužiačka s básňou a jedna s piesňou. Takže sa stretli. Výborne.

Všetko dohodli, rozdelili úlohy a už aj mali ísť domov. Aj išli, ale jedna z tých spolužiačok - Maťa, si všimla oznam na školskej bráne. Nové rozdelenie deviatakov. Oni boli len dve triedy a v obidvoch bolo viac ako 30 žiakov. A tak z 8.A a 8.B spravili 9.A, 9.B a 9.C. A Linda sa ocitla práve v tej jednej zmiešanej triede 9.C. Prečo? Prečo práve ja? Nebudem tam! Ja v céčke nebudem! Takéto myšlienky jej blúdili hlavou a ona mala zaumienené dve veci:

• vybojuje si svoje miesto v áčke nech sa deje, čo sa deje
• pôjde navštíviť Natáliu a - Martina

So slzami v očiach sa vybrala smerom k ulici, kde obaja bývali.

Najskôr Natália. Zazvonila jej, Natália zbehla dolu a asi 20 minút sa rozprávali. Tam už Linda nemohla zadržať slzy. Až vtedy jej naozaj došlo, čo sa vlastne stalo a slzy sa jej teraz netlačili do očí. Voľne padali a každá z nich vyjadrovala hĺbku tej tragédie.

Po nejakej chvíli si však uvedomila, kam ju to vlastne ťahá. Rozlúčila sa s Nat, prešla na druhú stranu ulice, prstom pohľadala priezvisko na zvončeku a... nezvládla to. Ešte 5 minút tam stála a hypnotizovala zvonček pohľadom. Sám nezazvoní. Nádych a - cŕŕŕn. Zvládla to. Ale ešte musela dúfať, že je doma. Musí byť doma, musí! Problém bol v tom, že nikto neotváral. Linda však nestláčala ten zvonček preto, aby odišla naprázdno. A preto zazvonila ešte raz.

Otvorilo sa okno na poschodí. Z okna vyliezla krátkovlasá hlava nejakej ženy. "Áno?" opýtala sa."Dobrý deň, je Maťo doma?" "Neviem, pozriem..." "A zavoláte mi ho?" "no ak je doma, tak áno..."

"Martin?" .... "Nejaké dievča ťa volá!" Prešli asi dve sekundy, Linda si poutierala posledné zvyšky sĺz, otvorilo sa druhé okno a z neho sa vynorila druhá hlava.

Vlasy jej padali do tváre, Slnko uprelo svoj pohľad iba na ňu a Linda tiež. Bože, kto to je? Zišlo jej na um v prvej stotine sekundy, ale v tej druhej a aj vo všetkých zvyšných už registrovala len čosi ako - Bože, ten je krásny. A všetky pochybnosti, ktoré nadobudla počas prázdnin (keď bola v tábore, spoznala tam zopár zaujímavých ľudí a aj chalanov. Ale tí teraz zapadli prachom.).

"Áno?" opýtal sa Martin. Vlasy si nechal narásť, preto ho v nojskôr nespoznala. Ale jak mu to len išlo! "Ahoj! Môžeš ísť na chvíľu dolu?" usmiala sa. už ani nemala chuť plakať. Martin je jednou z tých osôb, pri ktorých sa jej nechcelo plakať. Pri ktorých to bola len strata času. "No, počkaj chvíľu..." povedal, otvoril jej zvončekom vchod a zbehol dolu. Rozprávali sa, Linda mu pochválila vlasy a oboznámila ho z vývojom najnovších udalostí, čo sa týka delenia. Už minulý rok existovala táto hrozba, ale všetci si mysleli, že im to neurobia. Že sa ich triedni zastanú a nerozdelia ich. Ale nezastali.

Martin mal na tvári výraz, ktorý dokonale poznala - niečo ako "jemine domine". Krútil hlavou a spýtal sa, že kto všetko vlastne odchádza z áčky. Aj Martin, aj keď ten ostal v A, mal smolu, lebo jeho najlepší kamarát a ešte jeden chalan, s ktorým si mal čo povedať, odišli do C.

Linda mu to všetko porozprávala, ale potom sa jej už nechcelo preberať túto tému. Vedela, že sa jej ešte dosť narozoberá s inými. S dedkom, ku ktorému mala ísť kým sa vráti domov, s rodičmi a s kamarátmi z ulice. Vedela, že slzy, ktoré si utrela pred Martinovým domom neboli posledné. Tak sa s ním začala rozprávať o niečom inom.

Čas plynul a Linda už musela ísť. Rozlúčili sa a Linda odišla s pocitom, ktorý takmer mazal všetko, čo sa stalo v škole. Celý zvyšok týždňa si premietal pred očami ten okamih, keď sa vykláňal z okna a vlasy mu padali do tváre. To bolo jej jedinou radosťou.