Všetky časti série článkov o živote v slobode majú spoločnú jednu vec - vo všetkých je to v podstate o slobode od samého seba. Ale nie tak hocijako. O slobode od samého seba v prospech Ježiša Krista. Nie v prospech iných ľudí. Nie v prospech vecí. Nie v prospech cirkvi. Nie v prospech manželky. Nie v prospech zákona.

Ak je to sloboda od samého seba v prospech čohokoľvek iného, než samotného Pána, sme zase len otrokmi. Otrokmi ľudí, otrokmi vecí, otrokmi cirkvi, manželky alebo zákona. A som si istý, že nikto tak nebude úplne dokonale šťastným, hoci sa to môže zdať.
Iba vtedy, keď sa človek zriekne svojej vlastnej slobody v prospech Pána Ježiša, stáva sa úplne slobodným, pretože Kristus nás miluje viac ako samého seba. Jasne to dokázal na kríži. On neprahne po tom, aby sme boli Jeho otrokmi. On nás túži oslobodiť. A to sa dá jedine tak, že sa sami dobrovoľne staneme Jeho otrokmi. Znie to síce paradoxne, ale tak to je.

Jemu jedinému záleží na tom, aby si bol taký, akého ťa stvoril. On jediný vie, čo ťa urobí šťastným. On jediný ťa dokáže uzdraviť zo skrytých zranení. Rozumie ti lepšie ako ty sám sebe. On jediný vie, kto naozaj si a prečo si na svete. On nemá požitok z toho, že si Jeho otrokom, ale v tom, že ťa prostredníctom tvojej slobody od samého seba môže urobiť šťastným.

My sami sme si najväčším nepriateľom. Nie satan. Satan veľmi dobre vie, že je to naše ego, ktoré prahne po tom niečo dokázať, túži niečo mať a chce niečím byť. A tak jediná vec, ktorú potrebuje urobiť, aby sme neboli slobodní, aby sme sa nestali naozaj samými sebou, je oklamať nás. Ak to dokáže, nemusí nám nijak inak ubližovať.
Aby to docielil, od malička strieľa do človeka šípy, aby človek sám seba nepoznal a nehodnotil sa správne. Buďto sa podceňujeme, alebo preceňujeme. Ak aj milujeme, hľadáme v tom úžitok pre nás samých.
Pretože príliš milujeme sami seba.

A keď človek uverí a rozhodne sa nasledovať Krista a odovzdať sa Mu so všetkým čo má a čo je, satan zvýši tlak. Ale nie iba taký, ktorý by človek mohol spozorovať. Taký veľmi rýchlo opadne, aby si človek namýšľal, že satan je už v jeho živote porazený a nič mu nemôže.
Ale tiché skryté lži, ktorým veríme, nás dusia v otroctve. Lži, ktoré mnohé prijímame v cirkvi. Isteže nie iba lži, to by človek veľmi rýchlo prekukol.

V skutočnosti je zodpovedný predovšetkým človek sám. Nikto iný. Každý je povinný skúmať, čo prijíma.
Poviem vám príklad: počuli ste už niekedy "urob to a to a Boh ťa požehná!" ...?
Je to lož. Boh nie je automat na coca-colu, že vhodíš mincu a vypadne ti žiadaný tovar. Boh nemusí požehňať. On je totiž zvrchovaný.

A veľakrát to presne tak aj robí, aby sa človek nespoliehal na svoje skutky. Ale ľudia sa začnú oháňať tým, že On je Bohom zmluvy a On povedal to a ono. Nuž, v prvom rade povedal, že nás naučí byť vernými a premení nás na Jeho obraz. A kým Mu nebudeme chcieť dovoliť toto, je na pováženie, kto to k našim nohám skladá kráľovstvá sveta.

Pán naschál dopustí na svoje deti utrpenie, aby ich vytrhol z letargie. Aby im rozozvučal srdce. Viete, možno ste iní, ale ja sám na sebe viem, že práve utrpenie ma učí rozumieť tým, čo trpia. A nielen rozumieť. Premieňa to moje srdce k tomu, že s nimi cítim.
A v skutočnosti práve to ma vedie do slobody od samého seba.

Prirodzená ľudská láska môže byť tak silná, že myslí na núdznych. Dokonca môže byť až tak veľká, že sa obetuje... filantropiou... niečím, čo sa na prvý pohľad môže priblížiť Kristovej láske. Lenže koreň je odlišný. A ovocie tiež.

Keď má niekto srdce ľúbe Bohu, skutky jeho lásky plynú z Kristovho kríža a vedú k osláveniu jediného mena - Ježiš Kristus. Ľudská láska môže prýštiť z obrovskej lásky v ľudskej bytosti, ale nevychádza z Božej lásky, ktorá túži dať človeku tak veľkú slobodu, že bude slobodný od samého seba. Ľudská láska akurát tak pomôže tomu druhému k tomu, aby žil tak, ako chce on.
A navyše je tu večnosť... na tú má riešenie iba Pán. Akékoľvek láska nevychádzajúca z Neho nevedie človeka k večnej prítomnosti človeka s Kristom.
A tá druhá vec je, že ľudská láska nevedie k osláveniu mena Ježiš.

Prečo som nazval tento článok Osloboďte Boha?
Pretože sami sme si najväčším nepriateľom a najkrutejším väzniteľom. Rovnako ako Božie slovo má moc, aj naše nejakú má. A verte, že naozaj veľkú.
Nehovorím iba o slove, ako si ho predstavíte v prvý moment - o slove povedanom či písanom. Slovo je slovom aj v mysli. Myšlienka je slovo. Slovo, ktoré formuje náš svet, náš život.
Myšlienka je slovo, ktorému sa rozhodneme veriť a na jeho základe potom žiť. To slovo sa stane "telom", zhmotní sa v našom živote.

Ak veríme nesprávnym skutočnostiam, lžiam, o sebe samom a o Bohu, je to bariéra, ktorú Boh musí zbúrať, aby sme boli slobodní. Túži nás láskavo a trpezlivo priviesť k tomu, aby sme zrevidovali našu vieru o sebe samom a o Ňom. Ale aj o iných veciach.
Človek, ktorý to nerobí, dobrovoľne sa vydal cestou vlastného zotročenia. Nemýľte sa, že len to, čo je pre naše uši alebo pre naše srdce príjemné, je od Boha. Niekedy potrebujeme poriadne otriasť naším svetom, aby sme zistili, že náš kompas je vadný.
Veľa slov, ktorým veríme a zotročujú nás, priniesli naše zranenia. Buďto sú to slová niekoho, kto nám ublížil a nosíme si ich v srdci ako nôž v srdci, alebo sú to naše vlastné rozhodnutia, ktoré sme urobili, keď nás niekto ponižil, urazil, zranil a ublížil nám. Tieto sú ako bariéry, vysoké múry, ktorými sa chceme chrániť pred ďaľšími zraneniami, no v skutočnosti sme sa nimi uväznili pred voľnosťou slobody.

Láska sa nebojí bolesti. Dokonca si je istá, že to bolieť bude. Ale vie, že to za to stojí. Osloboďte Boha, dajte Bohu slobodu pobúrať vám veci a budete slobodní. Áno, bude to bolieť. Ale stojí to za to.

Pán Ježiš nám nekáže, aby sme sa stali Jeho otrokmi. Túži po tom, ale to musí byť naše rozhodnutie. Kým ho neurobíme, kým nebudeme túžiť byť slobodní od samých seba, nemôžeme Ho naplno nasledovať, rozumieť Mu a milovať Ho. Vďaka Bohu, že Jeho láska je väčšia, než aby nás nechal v otroctve vlastného ega. Bude nás viesť cestou utrpenia, aby nás zlomil a čím viac sa budeme brániť, tým to bude viacej bolieť, ale chvála Mu za to, že v tom vytrvá, kým nás nedovedie do úplnej slobody. Bránime sa, kopeme nohami na všetky strany, v srdci mávame hnev na Neho, ale On vytrvalo pokračuje v našej premene. Raz Mu budeme vďační.

O tom, čo mne najviac pomohlo ako tak nahliadnuť do života v slobode som sa vám snažil napísať na viacerých príkladoch z môjho vlastného života. Sú tu však ešte dve zjavenia, ktoré som od Pána dostal a ktoré asi najradikálnejšie zmenili môj pohľad na to, aký Ježiš je a aký vzťah so mnou vlastne túži mať. Tie vám napíšem v samostatnej dvojdielnej sérii článkov...

Buďte požehnaní!