Na cintoríne bolo pusto. Nevnímala nič,len studený vietor a obrovské ticho. Stála pri vstupnej bráne premýšľajúc,či ísť ďalej,alebo ostať stáť.  Mala strašne obavy,že tam niekoho nájde a to nechcela. Nakoniec sa odhodlala a vykročila smerom k jeho hrobu.

Nikto tam nebol. Odľahlo jej. Zťažka si sadla na lavičku a svoj zrak uprela do jeho očí. Tá fotografia bola vydarená. Vyzeral na nej presne tak,ako si ho pamätala. Ešte v ten večer..

Rozplakala sa. Príval slz jej rozmazal fotku na pomníku a aj čiernu maskaru popod oči. Vstala a roztrasenými rukami  položila veľkú sviecu, čo držala v náručí, na jeho hrob. Napriek silnému vetru  podarilo sa jej zapáliť ju. Kľačala tam na studenej zemi a vlastnými slzami zmývala obrazy,ktoré sa jej vynárali pred očami. Rozbité sklo, pokrčené plechy, krv.. Aj tú bolesť cítila. Presne tú istú,čo vtedy.

Nevie ako dlho tam kľačala. A bola by tam kľačala ešte oveľa dlhšie. Vyrušili ju. Síce nevidela tú osobu prichádzať. Len na pleci pocítila ruku. Vo svojich myšlienkach ponorená mysliac si,že to On..prikryla jeho ruku svojou. Svet na chvíľu zastal.

Až po chvíľke sa pozrela na postavu stojacu nad ňou. Zneistela. Nechcela,aby ju tu našli. Bolelo to.

- Anna.. - oslovil ju tak známym hlasom. - Konečne si sa vrátila. Poď. Dáme si niekde kávu.
- Ja.. - šepla tíško.
- Nehovor nič.. Nechcem nič počuť.. Za nič si nemohla, nesmieš si to vyčítať.
- Nesmiem.. Ale.. neviem.. - rozplakala sa nanovo.
- Poď.. porozprávame sa, niekde pri káve,alebo čaji.. - pomáhal jej vstať.

Vstala, zadívala sa na neho - dlho a bez slova.
- Si presne ako on. - zašepkala.
- Viem. Sme dvojčatá. - povedal ticho a uprel zrak na bratovu fotografiu.
- Vaša mama musí veľmi trpieť. - šepkala ďalej. - Mala som tomu zabrániť. Mohla som, mohla som to vyriešiť nejako inak.. mohla som...
- Pssst... Anna.. Anna.. prestaň, prosím ťa.. prestaň... Nemohla si nič. To auto na vás vyletelo v šmyku. Nedalo sa nič. Je to smutné,ale bohužiaľ, je to tak. Netráp sa, nemôžeš za to. Je to osud...  - upokojoval ju slovami i objatím, zatiaľ čo ona mu plakala v náručí.

Stáli tam dlho. Veľmi dlho. Až kým sa Anna neupokojila. Potom ju zobral domov.