Henryk Sienkiewicz - Quo vadis Román začína ranným stretnutím dvoch vplyvných Rimanov, ktorí sa tešili priazni na dvore cisára Nera. Petronius, starší z tejto dvojice ktorý sa tituloval aj arbitrom elegantianum (arbiter elegancie), si užíval skvelý zabezpečený život patrícia v nádhernej vile. Mladší, Marcus Vinicius, sa práve vrátil z Malej Ázie kde po skončenej vojne slúžil ako vojvodca Rímu. Títo dvaja dôverní priatelia si boli blízki nielen pre príbuzenský vzťah (Marcus bol syn Petroniovej sestry), ale aj pre náklonnosť a dôvernosť ktorá medzi nimi vládla. Petronius sa správal k Marcusovi ako k svojmu synovi, radil mu a pomáhal aj v osobnom živote. Aj v ráno keď sa stretli a Marcus zastihol Petronia v kúpeli, sa mu prišiel zdôveriť, že sa zamiloval. Objektom jeho citu bola Lýgia. Lýgia (barbarským menom Kallina), bola vychovaná v hojnosti, v dome vyslúžilého vojaka Plautia. Žena Aulusa Plautia, Graecina vychovávala Lýgiu od útleho veku. Dostala sa k nej ako zajatkyňa za čias cisára Claudia pri vojne ktorú viedla poddunajská légia proti barbarom. Jedným z barbarských národov boli Lýgovia. Rimania vzali ženu a dcéru ich kráľa ako rukojemníčky, aby zaistili pokoj na hranici. Žena však onedlho zomrela a malé dievčatko zostalo samé. Vojaci nevedeli čo si s ním počať a tak ho veliteľ poddunajskej légie zveril svojej sestre Greacine, ktorá ho vychovala s láskou ako vlastné dieťa. Z dievčatka vyrástla krásna dievčina a Marcus Vincius sa raz s ňou stretol v záhrade pri fontáne, kde sa do jej jemného zjavu okamžite zamiloval. Tento cit v ňom vzbudil taký zmätok a vášeň, že jeho jedinou túžbou bolo dostať Lýgiu do svojho domu. Bolo to však komplikované – hoci nebola otrokyňa nemohol ju od vplyvnej rodiny, v ktorej vyrástla len tak vziať. Tak si prišiel pýtať radu od Petronia. Mal veľa známostí a vplyvných priateľov, takže Marcus nepochyboval, že vyrieši trápenie, ktoré mal s láskou k Greacinej chovanke. Petronius chcel vidieť dievča, ktoré sa Marcusovi tak zapáčilo, tak sa vybrali na návštevu do Plautiovho domu. Pri tejto návšteve uvidel Lýgiu, ktorá sa v záhrade hrala s malým Plautiovým synom. Plautiova rodina, žila zabezpečený život vo svojom dome a vyhýbala sa verejnej pozornosti. Šepkalo sa o nich, že vyznávajú iných bohov, ale pre ich utiahnutosť sa do toho nikto nestaral. Petronius sa na návšteve presvedčil, že Lýgia je nie len krásna, ale aj inteligentná a vzdelaná. Jej náhradní rodičia jej poskytli gréckeho učiteľa a dobrú výchovu. Petronius na druhý deň začal spriadať intrigy tak, aby splnil túžbu Marcusa. Presvedčil cisára Nera, aby nariadil presťahovať Lýgiu do svojho paláca k jeho dvoru. Následne ju chcel z dvora odviesť do Marcusovho domu. Keď to vojaci prišli oznámiť Plautiovi vyvolalo to veľké zdesenie a plač. V neistých časoch cisára Nera, každá návšteva vojakov z paláca mohla znamenať rozsudok smrti. Aj každé odporovanie cisárovej vôli sa tvrdo trestalo. Hnev zasiahol nielen previnilca, ale celú jeho rodinu. Z toho dôvodu Lýgia musela splniť cisárovu vôľu. Do paláca s ňou odišiel aj jej verný služobník, ktorý ju od detstva sprevádzal a slúžil jej. Bol ním Lýg, ktorého prezývali Ursus – bol veľký a ohromne silný. Lýgia mala v paláci bývať pri Akte, cisárovej bývalej milenke. Bola to prepustená otrokyňa a mala mnoho dobrých vlastností. Zostala ľudskejšia ako väčšina ľudí v paláci a mala cit a mieru pre spravodlivosť. Keď sa Marcus dozvedel, že Lýgiu odviezli do Nerovho paláca, veľmi sa nahneval. Petronius ho nezasvätil do svojho plánu a Marcus sa zľakol, že Lýgiu tam odviedli pre cisára. Marcus, ktorý vedel, že hoci je Peronius jeho priateľ, dávno stratil pri cisárovom dvore zmysel pre rozlišovanie dobra a zla. Nebol si istý čo sa vlastne deje a išiel nahnevaný do Petroniovho domu zisťovať, čo Lýgiine odvedenie do paláca znamená. Petronius mu vysvetlil svoj plán a Marcus sa s ním uspokojil. Medzitým sa v paláci poriadala pri dvore veľkolepá hostina. Lýgia sa na nej stretla s Marcusom. Ten sa opil a bol veľmi dotieravý. Na hostine presvedčil Petronius Nera, aby dal Lýgiu Marcusovi. Cisár súhlasil. Hostina sa začala zvrhávať na divoké orgie a Marcus obťažoval Lýgiu. V tom prišiel Ursus a Lýgiu Marcusovi vzal. Akta im pomohla dostať sa z paláca. Lýgia si uvedomila, že sa nemôže vrátiť do domu svojich adoptívnych rodičov, aby ich nevystavila nebezpečenstvu za svoj útek. Zostávalo jej jedine spoľahnúť sa na pomoc svojich spoluveriacich. Keď sa Marcus prebral z opojenia po hostine, začal hľadať Lýgiu. Pamätal si svoje výčiny a trochu ho hrýzlo svedomie. Mohol zobrať Lýgiu do svojho domu – mal súhlas cisára, ale nevedel ju nikde nájsť. Verejne to priznať tiež nemohol, lebo ak by ju našli vojaci za neuposlúchnutie vôle cisára, by ju čakal ťažký trest. Situáciu skomplikovalo aj to, že sa po dvore začalo šepkať, že Lýgia uriekla cisárovu dcérku, ktorá vážne ochorela. Akta mu vykričala, že Lýgia ho miluje, ale za takýchto okolností a po jeho správaní na hostine s ním nechce nič mať. Radšej riskovala útek a trest, ako prijať jeho nedôstojné návrhy. Marcus poslal všetkých svojich otrokov hľadať Lýgiu po Ríme. Zmietal sa neustále medzi láskou a nenávisťou k nej za to, že sa vzoprela jeho vôli. Keď videl Petronius v akom stave sa jeho synovec nachádza, začal hľadať spôsob ako mu pomôcť. Jedna jeho oddaná otrokyňa Eunika mu poradila, aby použil na hľadanie Lýgie Gréka Chilóna. Bol to bezcharakterný podvodník, ktorému nebola cudzia žiadna špinavosť. Poznal však Rím a mnohých ľudí z podsvetia a tak sa mohol pohybovať medzi spodinou, kde sa Lýgia schovávala. Jediným vodítkom bola ryba, ktorú nakreslila Lýgia pred Marcusom do piesku, keď sa spolu rozprávali v záhrade. Grék šikovne zistil, čo to znamená a vedel, že Lýgia bude medzi kresťanmi. Medzitým na cisárskom dvore mal Petronius čo robiť, aby odvrátil hnev cisára, ktorému zomrelo dieťa, od pomsty Lýgii. Presvedčil ho aby napísal nejaké skvelé literálne dielo a aby cestoval po ríši. Marcus neustále Lýgiu hľadal. Platil Grékovi Chilónovi veľké peniaze, aby sa votrel medzi kresťanov a našiel Lýgiu. Grék pri hľadaní Lýgie stretol medzi kresťanmi aj Glauka, ktorého pred rokmi aj s rodinou zapredal zbojníkom. Bál sa ho a čím viac sa ho bál, tým viac ho nenávidel. Chcel sa ho navždy zbaviť, pretože mal obavy, že ho spozná a prezradí. O kresťanoch sa v tom čase šírili hrozné fámy – že vraždia, uriekajú, čarujú a Chilón vždy súdil ľudí podľa seba. Chilón zosnoval plán v ktorom chcel podplatiť niektorého z kresťanov, aby zabil Glauka a on mohol bezstarostne snoriť po Lýgii. Nakoniec sa dostal na stopu Ursusa, ktorý pracoval po nociach v jednom mlyne. Chilón nahovoril Ursusa, že má zabiť Glauka, lebo je zradcom. Zistil tiež, kde a kedy sa v Ostriane koná kresťanská omša na ktorej sa zúčastní veľa ľudí, lebo príde Kristov učeník. Všetko to povedal Marcusovi a chcel svoju odmenu. Marcus ho však donútil ísť s ním na tajnú omšu kresťanov do Ostriany. Chceli tam ísť v prestrojení, nájsť Lýgiu, sledovať ju kde býva a potom ju aj so sluhami uniesť do Marcusovho domu. Marcus zaplatil Krotóna, najsilnejšieho atléta, aby mu pomohol v jeho pláne. Na omšu prišiel Apoštol Peter. Rozprával ľuďom o Kristovi, o jeho ukrižovaní i o tom ako vstal z mŕtvych. Marcusa omša sprvu nezaujala, hľadal očami len Lýgiu. Potom však počúval Petrov príbeh, videl ako naň reagujú ľudia a niektoré časti rozprávania sa ho dotkli. Cítil však, že toto učenie je veľmi vzdialené spôsobu jeho života a ak by ho chcel pochopiť musel by sa vzdať všetkých svojich predstáv, charakteru a zvykov. Potom uvideli Ursusa s Lýgiou. Sledovali ich až do domu kde bývali. Okrem Lýgie a Ursusa tam býval aj Apoštol Peter. Marcus vydal Krotónovi pokyn aby zabil Ursusa a sám vbehol do príbytku uniesť Lýgiu. Nepočítal však s tým, že Ursus Krotóna zabije. Bol by zabil aj Marcusa, ale Lýgia ho zachránila. Bitka však skončila Marcusovým zranením. Mal zlomenú ruku a poranené rameno. Chilón zbabelo ušiel domov. Myslel si, že zabili aj Marcusa a vedel, že bude zle. Doma si ľahol do postele a triasol sa do rána. Ráno však dostal od Marcusa odkaz, že má za ním prísť do domu, kde sa odohrala bitka. Marcus sa prebral na to ako mu Glaukos ošetroval ruku. Na pokyn Lýgie ho priviedli k zranenému patríciovi. Ursus mu cestou porozprával ako ho Chilón nahováral aby ho za zradu zabil. Marcusovi ošetrili ruku a on si vynútil, aby mohol zostať v dome kde bývali a aby ho ošetrovali, kým bude silnejší. Len tak mohol zostať v blízkosti Lýgie. Dal zavolať Chilóna, aby poslal správu že je na cestách a tak zabránil prenasledovaniu svojich „hostiteľov“. Chilón sa nechtiac v dome stretol s Glaukom Ten spoznal v ňom človeka, ktorý jemu a jeho rodine spôsobil toľko utrpenia. Chilóna stálo toto stretnutie skoro život. Marcusovi na ňom nezáležalo a bol by sa kľudne díval ako ho Glaukos zabije, ale zasiahol Apoštol Peter. Chilón vyviazol s odpustením od obete svojej hnusnej zrady. Kresťania sa o Marcusa dobre starali. Hlavne Lýgia. On mal čas premýšľať o nich aj o nej v iných súvislostiach. Začal porovnávať ideál rímskej krásy ženy pyšný na vnady a povrchný spôsob života s krásou, ktorú dáva kresťanským ženám čistá duša. Marcus sa zblížil aj s Ursusom. Na svoje prekvapenie aj v človekovi s nízkym pôvodom našiel veľa zaujímavého a dobrého. Hlavne ochrana a láska ktorú prejavoval Lýgii, bola dôvodom na akési priateľstvo a úctu ktorú Marcus k sluhovi cítil. Tiež ho prenasledovali výčitky svedomia, keď videl v akých skromných podmienkach musí žiť Lýgia kvôli jeho intrigám a činom. Blízkosť Lýgie v ňom vyvolávala búrku pocitov ktorým nerozumel. Bol ochotný urobiť čokoľvek aby mohol byť s ňou, ale cítil že jej náboženstvo je v ich vzťahu prekážkou. Keďže vylučoval zmeniť seba, začal sa hnevať na Lýgiine náboženstvo, ktoré ich rozdeľovalo. Zároveň cítil, že keby Lýgia nebola kresťankou nemala by to čaro, ktoré ho ku nej tak silne priťahovalo. V kresťanstve nachádzal zvláštne čaro, ale nebol ešte pripravený prijať ho. Aj Lýgia počas toho obdobia cítila vnútorný boj. Bála sa o Marcusa a hoci ho mala rada, bála sa odlúčenia, ktoré by znamenala smrť po ktorej by sa už nestretli. Videla, ako sa Marcusova povaha mení a o to viac ju to trápilo. Priznala sa domácim so svojou láskou k nemu. Najprv to vyvolalo hnev a zdesenie, ale potom zasiahol Apoštol Peter. Ak by sa Marcus stal dobrovoľne a z vlastného presvedčenia kresťanom, nič by nebránilo tejto láske. Marcus ponúkol Lýgii manželstvo podľa rímskeho práva, ale ona ušla. Tak sa vrátil do vlastného domu a rozmýšľal nad celou situáciou. Zmenil svoje správanie, bol vľúdny k svojim otrokom a často písal listy Petroniovi, ktorý bol s cisárom na cestách. Marcus sa bez Lýgie veľmi trápil, chvíľu ho premáhal hnev, občas vystrájal orgie, ktoré sa mu vzápätí hnusili. Nakoniec si uvedomil, že ju musí nájsť. Od Chilóna sa znovu dozvedel kde sa ukrýva. Petronius mu u cisára vymohol povolenie na svadbu s ňou. Marcus však išiel pre povolenie k Apoštolovi Petrovi. Povedal mu, že vie kde je Lýgia, ale nechce ju násilím. Priznal sa k náklonnosti ku kresťanskému učeniu a požiadal ho o súhlas oženiť sa s Lýgiou. Apoštol dal zavolať Lýgiu, ktorá sa tiež priznala, že Marcusa miluje a Apoštol im udelil požehnanie. Marcusa tieto zážitky veľmi zmenili. Už nestál o život pri dvore. Prepusti skoro všetkých otrokov a plánoval sa usadiť s Lýgiou a novými priateľmi na svojich majetkoch na Sicílii. Medzitým sa cisár aj s dvorom vrátil do Ríma. Písal literálne diela a usporadúval orgie. Raz vo svojom diele opísal požiar Tróje. Dvorania neocenili jeho dielo dostatočným aplausom a tak začal hľadať inšpiráciu. V chorej hlave sa mu zrodil plán podpáliť Rím. Marcus bol v tom čase na cisárov pokyn preč z Ríma. Keď mu sluhovia povedali, čo sa stalo, hnalo sa do horiaceho mesta zachrániť Lýgiu. Hľadal ju v žeravom pekle na ktoré sa zmenili ulice. Okrem ohňa boli nebezpečné hordy zberby, ktorá využívajúc chaos kradla a vraždila. Ľudia nevedeli kam majú utekať a kto nezhorel, alebo ho neolúpili či nezabili, rozdupal ho vystrašený dav. V ohni mizli celé ulice, na dlažbe boli rozdupané ľudské telá. Marcus hľadal Lýgiu, skoro prišiel o život až nakoniec ju našiel aj so spoločníkmi u jedného z kresťanov žijúcich za Rímom. Po požiari sa začala v Ríme šíriť medzi ľuďmi nespokojnosť. Chceli vinníka tej hrôzy, ktorému by sa pomstili za straty čo utrpeli. Darmo dal cisár rozdávať obilie a otvoril svoje záhrady. Až keď sa začalo šepkať, že mesto zapálili na jeho pokyn, rozhodol sa predhodiť im ako obeť kresťanov. Nezabudol na klebety, že za smrť jeho dieťaťa je zodpovedné urieknutie nejakej kresťanky a aj dvorania bez charakteru mu pritakávali, že kresťania sú vhodným obetným baránkom. V Petroniovi sa pohli zvyšky svedomia a chcel aj ochrániť lásku svojho synovca, ale jeho argumenty boli slabé a neuspel. Svojím postojom si však podkopal nohy a ohrozil svoje postavenie aj život. Nero mu jeho nesúhlas s plánom zničiť kresťanov a hodiť na nich zapálenie Ríma neodpustil. Prenasledovanie sa začalo. Ľudia vykrikovali na uliciach.“ smrť kresťanom“, alebo „kresťania levom“. Väzenia boli plné. Všade sa udávalo a zatýkalo. Aj Lýgia a jej spoločníci sa dostali do väzenia. V celom meste vyrastali arény v ktorých pripravovali hry – mučenie kresťanov. Marcusove peniaze pomohli podplatiť strážcov aby Lýgia mala trocha znesiteľnejšie podmienky. Ochorela a staral sa o ňu jej verný Ursus. Marcus pripravil plán, ako ju medzi mŕtvolami vyniesť z väzenia. Medzitým však zlomyseľný Grék Chilón prezradil cisárovej žene ktorá sa na Marcusa hnevala, že ju odmietol, že Marcus je kresťanom a miluje Lýgiu.Marcusovi však už na ničom nezáležalo, dával len obrovské úplatky aby dostal Lýgiu z väzenia. Marcus sa dostal do vnútra a prežil pár šťastných dní s chorou Lýgiou. Dúfali, že sa im útek podarí. Keď však malo prísť k jej úteku, vo väzení sa vymenili stráže za cisárových verných vojakov na pokyn neprajníkov a cisárovej ženy, Lýgiu premiestnili do lepšie stáženého väzenia aby mohli predviesť Marcusovu potupu verejne. Nero dal postaviť niekoľko amfiteátrov. Mali to byť najdlhšie hry, lebo odsúdencov bolo veľké množstvo. Boli nezvyčajne kruté. V aréne trhali kresťanov levy a psy, alebo ich zabíjali gladiátori. Tiež ich pre zábavu mučili a ukrižovali. Cisár sa na hrách zabával a jeho šialenstvo rástlo. Nakoniec prikázal v jeho záhradách na krížoch upáliť tisíce ľudí pre zábavu davu. Pri tejto hroznej zábave sa stretli lekár Glaukos horiaci na kríži a jeho opätovný zradca Grék Chilón. Smrť Glauka na Chilóna hrozne zapôsobila, ale aj napriek mukám mu z kríža znovu odpustil. Vtedy sa v Chilónovi pohlo svedomie a na celé záhrady cisárovi Nerovi vykričal, že podpaľačom Ríma je on a že na krížoch hynú nevinní. Pri úteku zo záhrad stretol Apoštola Pavla, ktorý bol Rímskym občanom. Povedal mu o svojich zlých činoch a žiadal odpustenie. Apoštol ho pokrstil a požiadal, že keď ho chytia, má vydať svedectvo. Keď Chilón prišiel ku svojmu domu, čakali ho vojaci. Mučili ho a chceli aby odvolal svoje slová a vzdal sa viery. Chilón odmietol. Kati mu vytrhli jazyk a umučili ho v aréne na kríži. Mal ho ukrižovaného roztrhať medveď. Zviera sa ho však nedotklo a on umrel pokojne, uvedomiac si svoju vinu aj odpustenie, čo sa mu dostalo. Marcus medzitým márne skúšal dostať chorú Lýgiu z väzenia. Nevýslovne trpel a hľadal u Apoštolov útechu. Keď videl to besnenie a rozpútanú hrôzu upínal sa čím ďalej tým viac ku kresťanom a ich náboženstvu. Neskôr pochopil, že sa smrti nedá zabrániť a žiadal pre Lýgiu aby nemusela vstúpiť do amfiteátra, ale aby radšej zomrela vo väznici. Petronius sa posledný raz pokúsil pomôcť svojmu synovcovi. Vsadil na to všetok svoj vplyv a výrečnosť. Žiadal Nera, aby Lýgiu prepustil z väzenia, lebo ju sľúbil za ženu Marcusovi. Odvolával sa na posvätnosť cisárovho slova. Neprajníci však pošepli šialenému zlomyseľnému cisárovi krutý plán. Cisár povedal, že splní svoj sľub a odovzdá Lýgiu zajtra v amfiteátri Marcusovi. Petronius vedel, že prehral. Na druhý deň sa malo konať veľké predstavenie, na ktorom mali byť umučení poslední kresťania, ktorí boli ešte vo väzniciach. Nero pripravil toto kruté divadlo, aby sa mohol celá amfiteáter kochať na Lýgiinej smrti a Marcusových duševných mukách. Marcus bol už tak zničený a utrápený, že prežíval udalosti ako v horúčke. Už len dúfal, že s Lýgiou sa zídu v šťastí po smrti. Vtom do arény voviedli siláka Ursusa. Ten si však kľakol a v modlitbe čakal na smrť. Nehodlal bojovať o svoj život. Vtom vohnali do arény divého germánskeho býka ktorý mal na hlave priviazanú nahú Lýgiu. Marcus šialene kričal, že verí v zázrak a museli ho držať. Keď to uvidel Ursus okamžite utekal na pomoc svojej panej. Chytil býka za rohy a ohromnou silou mu zlomil väz. Potom roztrhal povrazy a zložil omdletú Lýgiu zo zvera. Zobral ju na ruky ako dieťa a kolísal ju. Divákov prosil nie o svoj, ale o jej život. Marcus sa vytrhol, preskočil ohradu, strhol si tógu a zakryl Lýgiino telo. Diváci šaleli a vynútili si pre nich milosť. Bolo to však na veľkú neľúbosť cisára, ktorý sa však vyvolanej nálade davu neodvážil sprotiviť. Marcus si mohol Lýgiu a Ursusa odviesť domov. Keď sa Lýgia prebrala z bezvedomia, všetko jej vyrozprávali. Teraz už boli v na chvíľu bezpečí a vôľa Rímskeho ľudu ich chránila pred cisárom. Marcus sa do rána modlil z vďaky za jej záchranu. Petronius aby ich ochránil nahovoril Nerovi, že ak napíše pieseň o svojej veľkorysosti k láske a o zachránení dievčaťa očarí všetkých poslucháčov. Zároveň však odkázal Marcusovi nech rýchlo odídu z Ríma, lebo majú veľa vplyvných nepriateľov, ktorý vyčkávajú vhodný čas na nový útok. Marcus sa rozhodol odísť s Lýgiou a jej priateľmi na Sicíliu. Chcel aby s nimi odišiel aj Apoštol Peter. Apoštolov mali na príkaz cisára nájsť a zatknúť. Peter odmietol odísť z Ríma. Prehovorili ho však, aby sa aspoň na chvíľu vzdialil z Ríma, kde mu hrozilo veľké nebezpečenstvo. Dal sa presvedčiť, že na nejaký čas odíde do Campanie. Hneď na úsvite ho jeden z mladých kresťanov vyvádzal z mesta. Keď kráčali od mesta, Peter videl v žiare Krista, ktorý mu povedal: „Quo vadis, Domine? Keď ty púšťaš môj ľud, idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali“. Peter chvíľu ležal na ceste a potom vstal a vrátil sa do Ríma. Pokračoval so všetkou silou v kázniach, tajných omšiach a povzbudzovaní kresťanov až kým ho nezatkli. Na popravu kráčal vznešene, bez strachu a v poslednej chvíly požehnal mestu. Toho istého večeta popravili aj Apoštola Pavla. Medzitým v Ríme vyčíňala nová vlna popráv, lebo odhalili spyknutie proti Nerovi. Nikto si nebol istí životom. Nero šalel čoraz viac. Jeho výčiny a vraždenie nepoznalo mieru. Marcus si písal s Petroniusom dlhé listy. Opisoval svoj pokojný život na Sicílii. Aj svoje šťastie s Lýgiou a svojimi priateľmi. Prosil Petronia aby prišiel za nimi a skúsil ich život a učenie, ktoré sa nedalo porovnať s chorým Rímom. Ale Petronius nevedel pochopiť kresťanskú vieru a bol klasickým filozofom, estétom a vychutnávačom života. Obdivoval filozofiu, umenie, pôžitky a rozkoše. Vedel, že mu už hrozí smrť od Nera a jeho poskokov a listom sa s nimi rozlúčil. Potom pripravil veľkú hostinu, pozval priateľov a rozkázal lekárovi aby mu otvoril žily. Jeho bývalá otrokyňa, priateľka a milenka sa rozhodla, že umrie s ním. Predtým však napísal cisárovi Nerovi list v ktorom sa mu vysmial, že je otrasný básnik aj spevák, že má tenké nohy a že nemá trápiť literatúru, ale vraždiť, lebo to vie najlepšie. Potom umrel aj s Eunike a s jeho odchodom ako by odišlo to hodnotné zo starej kultúry Ríma. Galská légia sa vzbúrila proti tridsaťjeden ročnému cisárovi. Najprv tomu nepripisovali veľký význam. Rím sa však zmietal v úplnom úpadku hodnôt a morálky. Nikto nevedel čo bude ďalej, nič nebolo isté. Nero odišiel na cestu po Grécku a správy podceňoval. Vzbury sa po provinciách šírili. Keď sa Nero vrátil do Ríma v noci mu priniesli správu, že sa v Ríme vzbúrili pretoriáni a za cisára vyhlásili Galbu. Prišla správa, že ho senát odsúdil na tradičnú smrť- prikvačenie šije vidlami a zbičovanie na smť. Nero sa rozhodol spáchať samovraždu – poľutoval sa „aký umelec to hynie!“ ale bál sa pichnúť nožom. Len si ho priložil na krk. Sluha mu však postrčil ruku a nôž mu prebodol hrdlo. Posol doniesol správu, že senát mu udelil milosť. Zomrel teda zbytočne. Na druhý deň ho Akte spálila na pohrebnej hranici. quo vadis = kam ideš