Monika sama nevedela ako ani prečo,ale namierila si to z karu priamo k Ivane do sanatória,kde sa Ivana dostávala zo svojich ťažkostí. Potrebovala byť sama a predsa sama nebyť. Ivana bola prekvapená ale neprehovorila ani slovka. Bez slova vzala Moniku pod pazuchu a spolu sa vybrali do parku v areáli sanatória. Vybrali si lavičku pod košatou lipou a len čo si sadli, Monika si položila hlavu do Ivaninho lona a spustením slz sa začala uvoľnovať.

Ivana hladkajúc ju po vlasoch a pozerajúc do neznáma, prehovorila ako prvá.
- "Povieš mi,čo sa stalo?"
Monika chvíľu váhala,ale potom si uvedomila Ivaninu otvorenosť voči nej a tak sa rozhovorila.
- "Dnes pochovávali Rada. Teda..my sme pochovali. Ja.." - Moniku premohol plač,ale Ivana trpezlivo čakala na chvíľu,kedy sa upokojí. Stalo sa. Monika mohla pokračovať. - "Na pohreb prišla aj Marekova exmanželka. Inga.. Poznaš ju?" - opýtala sa Ivany. Ivanine črty stvrdli nenávisťou.
- "Poznám.." - povedala stručne a ďalej mechanicky hladila Monikine hebké vlasy.
- "Stretli sme sa na záchode. Povedala mi strašné veci. Bola uštipačná ako vždy. A.." - Monika sa odmlčala v zamyslení. Ivana ju prestala hladiť a Monika si prudko sadla. - "Povedala mi aj to,že Marek je nepolodný. Že kvôli tomu sa s ním rozviedla. Nevládala som to počúvať. Prišlo mi zle. Ušla som." - Monika spýtavo hľadela na Ivanu očakávajúc jej reakciu.
Ivana nehovorila nič. V očiach sa jej leskli slzy, v hlave riešila dilemu. Povedať? Nepovedať? Rozhodla sa.
- "Marek nie je neplodný." - vytisla zo seba potichu,ale s istotou.
- "Ako to vieš?" - nechápala Monika.
- "Viem..Som si istá." - povedala Ivana a sklonila hlavu.
- "Ivana.. Ty plačeš?" - Monika nechápala stále viac.
- "Tak dobre," - vzdala to Ivana. - "Vtedy, pred desiatimi rokmi, keď ma Marek totálne upútal ale ja som si nedovolila ho ľúbiť.. Vtedy som s ním otehotnela." - Ivana hovorila ticho čakajúc na odsúdenie.
- "Čoooooooo?"
- "Áno.. čakala som s ním dieťa. No bola som mladá a hlúpa. Dala som ho preč. Vzdala som sa ho, zabila som ho! A to všetko len preto,aby netrpelo tak,ako ja. A s ním aj ja."
Medzi dvoma ženami zavládlo ticho. Obe plakali.
- "Chápem, ale.. " -
- "Áno Monika..Dnes viem,že to bola hlúposť. Že trpím rovnako bez neho. Že som nechcela,aby trpelo a sama som mu spôsobila najväčšie utrpenie. Že som človek nehodný života. Že som žena,ktorá nemá právo byť matkou. Aj pán Boh to tak chcel. A ja som rada,že je to tak. Za každú chybu sa platí. A za krutú obzvlášť kruto.."
- "Preboha..Ivana..Koľko toho ešte skrývaš? Koľko trápenia ešte ukrýva tvoja duša?" - opýtala sa Monika a privinula si Ivaninu uslzenú tvár. - "Neboj sa. Všetko bude dobré. Uvidíš.. Raz sa všetko na dobré obráti. Pomôžem ti." - šepkala jej do vlasov.

Mladý doktor sledoval dve nič netušiace ženy na lavičke pod lipou. Vedel,že sa tam odohráva niečo dôležité. A dúfal,že to Ivane pomôže zahnať všetky traumy do diaľav. Je to síce zvláštne,ale.. Záleží mu na tom. Veľmi..




Cestičky života