Išli hudci horou, horou javorovou
našli drevo krásnô, na husličky hlasnô.
Iba ho zotnime
a sebou vezmime...
takto začína jedna z ľúbozvučných slovenských balád. Viacero školských rokov som práve ňou a ešte piesňou – baladou o kačičke divokej a šuhajovi – strelcovi začínala na hodinách literatúry kapitolku o baladách. Bývali to hodiny plné citov, veď ako často kráča láska ruka v ruke s tragikou, keď vykvitne na nesprávnom mieste, keď nevydrží skúšky osudu, keď sa stretne s nenávisťou, keď sa dá oklamať leskom bohatstva. Klasické balady, zapísané do zvučných melodických veršov, sa žiaci radi učili aj dramatizovali a verím, že z nich aj pochopili aspoň časť ich citového a etického posolstva.
Ale vrátim sa späť k úvodným veršom, k balade o hudcoch: ...našli zvláštny javor – so zakliatou dievčinou. Keď z jeho dreva zhotovili husličky, zneli, lkali dievčenským hlasom. Mali pripomenúť matke jej tragické slová, vyrieknuté v hneve. Nie, nechcem písať o ľudskom hneve, o slovách, ktoré padnú a ublížia, o slovách, ktoré by sme radi vziať späť, ale ony už boli vyslovené a ranili.
Budem radšej o husličkách. O ich mieste v mojom srdci.
Spomienka z detstva – moja mamka - mladá, štíhla, sústredenú tvár lemuje záplava čiernych vlasov a na čele sa črtá kolmá vrásočka - stojí pri okne v izbe nášho malého učiteľského bytu a hrá. Husle v jej rukách zobudia a potom nesú izbou melódie / až omnoho neskôr sa dozvedám ich názvy – Poém, Humoreska, Snenie, Babičkino údolie.../ Čím dlhšie hrá, tým je jej tvár krajšia. Už bez vrásky na čele, so zádumčivým úsmevom. Občas sa jej po tvári kotúľajú slzy –
- Maminka, nehraj túto! Neplač! Zahraj veselú – stojím pri nej a poťahujem ju za rukáv. Spamätá sa a zahrá mi napríklad vŕzgajúce dvere alebo Let čmeliaka, alebo takú skladbičku, pri ktorej je naša izba plná trilkujúcich vtáčikov. Až oveľa, oveľa neskôr som pochopila to mamičkino husličkovanie – smútok za rodičmi, lebo sa jej tak rýchlo pominuli, za sestrou, ktorá sa stratila navždy v chaose druhej svetovej vojny, za rodným mestom, kde sme cestovávali vlakom len počas hlavných prázdnin.
Občas hrával na husliach aj otecko. On hrával pesničky a potom ich nacvičoval v žiackom speváckom zbore. Ale radšej maľoval, kreslil, stružlikal z dreva bábky do bábkového divadla.
Aj ja som chcela hrať. A tak sa jedného dňa objavili u nás malé, polové husle. A hľa, prvé veľké detské rozčarovanie – kdeže melódie, kde vtáčiky? Iba škripot, neskôr čisté, ale rezavé tóny a nepríjemné pocity v pleciach, zápästí, vlastne po celom tele. Pravda, po čase sa „narodila“ aj pesnička: Spievanky, spievanky... alebo Ovčáci, štveráci..., ale nič viac! Mňa husličky nechceli poslúchať. A maminka stratila trpezlivosť... Alebo možno viac môže zato môj malý braček, ktorý sa vtedy narodil, že moje „trápenie“ s husličkami pominulo.
Avšak nie radosť a obdiv, zblíženie s hudbou aspoň v role pozornej a nadšenej poslucháčky. Možno o to viac, že som si uvedomovala zložitosť cesty k jej interpretácii.
Husle – vedel ich nádherne rozozvučať aj môj svokor. Fascinovalo ma sledovať jeho šikovné mocné prsty stolára, ako sa dotýkajú strún, ako husličky v jeho rukách hrajú, vyspevujú. Vždy, keď prišiel k nám na návštevu, najprv sa povypytoval, čo máme nové, požartoval s vnučkami, ochutnal, čo práve varím, a potom sa pobral do obývačky. Tam ho, na skrinke, čakali husle. Doladil ich – a hral. Naše dcérky a ja sme sa tíško ako myšky usadili na gauči alebo len tak na koberci a načúvali sme. Ak bol doma manžel, jeho prostredný syn, hrávali spolu – klavír a husle napĺňali celý náš byt nádhernými melódiami a neopakovateľnou slastnou pohodou. Dodnes na to s dcérami spomíname.
Husličky z javora – mala som šťastie rozprávať sa aj s tvorcom huslí. Bolo to na jednej zaujímavej návšteve v srbskej Kovačici. Vlastne, mala by som povedať v slovenskej Kovačici, lebo asi netreba vysvetľovať, ako sa Slováci dostali do Banátu, tejto časti Srbska, a ako si tam do dnešných čias chránia a rozvíjajú slovenské korene. Navštívili sme známych maliarov, tvorcov kovačickej insity, ale aj ďalších umelcov, žijúcich v tomto mestečku. Jedno popoludnie sme strávili v dome známeho kovačického výrobcu hudobných nástrojov Janka Nemčeka.
Nie, nikdy nezabudnem na jeho rozprávanie o tom, ako hľadá drevo „na husličky hlasnô“ – ak citujem verš zo spomínanej balady. Ako chodí horou a načúva spevu, volaniu stromov. Ako sa im prihovára a prikladá ucho ku kmeňom, vypytuje sa ich, kde je, v ktorom, zakliata víla Spievanka. Vraj sa treba drevu prihovárať aj vtedy, keď sa mení na tenušké dosky, keď oddychuje, tvaruje sa, keď sa z neho postupne tvoria jednotlivé časti budúcich husieľ.
Remeslo a umenie zároveň. Dlhá cesta, plná tajomstiev, fortieľu, trpezlivosti a lásky. Až po odkliatie. Až po chvíľu, keď sa husle po prvýkrát rozospievajú. Až po chvíľu, keď si s nimi porozumejú šikovné ruky huslistu.
Ja ich iba rada počúvam. Nie, nie je mi dopriate viac – ale aj tak ma napĺňajú zážitkami. Obohacujú ma.
Mamičkine husličky! Dodnes ich máme. Mamičkino husličkovanie – nosím ho vo svojom srdci ako súčasť najvzácnejších spomienok.
Čítanie z letokruhov
Rastie strom a v letokruhy
píše román – iba svoj:
O vtáčikoch, ľuďoch, slnku,
o vodičke navôkol.
Rastie strom a každým rokom
novú stránku píše.
Kolo neho svet životom
spieva, stonká, dýše...
Rastie strom a roky plynú,
doba nové nesie.
Pod stromom už iným mladým
klíči láska, šťastie.
Rastie strom a v jeho kmeni
zakliata je knižnica:
Niečo pošlo iba v listoch,
podstatné skryl do srdca...
Padá strom! A ktože všetko,
čo v ňom bolo, prečíta?
V letokruhoch odhalených
kapitola odkrytá...
Ruka hladká živé drevo:
Na iné sa zmení ...
Kto v ňom skryté, kto len nájde
v takom premenení?
Našiel majster. Vdýchol dušu,
odkryl skrytú žilu:
Tak v husličkách staré deje
v spevnom šate žijú.
Husličky spievajú,
husličky hudú:
Ej, boli príbehy,
ale aj budú!
Komentáre
Dobruška, mám veľmi rada tieto tvoje spomínania... :-)
s dojatim
Zuzka, vitaj !
Milá Kordelia,
Prajem pekné popoludnie.
:))
pekná spomienka
Husle sú veru ťažký nástroj
Milé, Vasilisa 26, KameliaB,