Bolesť je vždy dočasná. V mojom prípade vyprchá cez noc. A ráno, ako vymenená, nová, cez sklo sa dívam na seba. Akoby medzi mnou a ňou boli múry, dlhé betónové stĺpy, cez ktoré a nedá dostať. Snáď by som sa ani nespoznala nebyť tej veľkej krvavej škvrny na hrudi. Ale bolesť je vždy dočasná. Aj bodnutie dýkou sa zahojí. V mojom prípade sa hojí cez noc. A ráno, zoschnutá krv, nemá už dosah na moju zocelenú dušu.
Koľko však ľudí dovolí ranám hnisať, cez noc ich kliešťami otvoria a ráno, pálčivá bolesť prepáli ich vysnívaný raj o láske. Kto stratil nádej, ukryl sa vo svojej dlani, len z nej bude jesť a nakoniec všetko mu v ústach zhorkne. Koľko ľudí sa s bolesťou sobáši, sľubujú si večnosť spoločnú. Ľudia sú celí naopak. Je to len flirt, nič viac. Žiadne záväzky, rozbroje, výčitky.
Po jednej noci vyprchá, tak to má byť. Koľkí to ale nevedia. A ten, čo stratil svoju hrdosť, v lyžičke krvi utopí sa celý. Akoby kvapkou bolo celé morom a morom celá kvapka.
Bolestné....
Avšak len do rána. Aspoň v mojom prípade je to tak.
Kto káže ako vyzerá slušnosť, kto vraví, ako správne klamať, aby to bolo ešte ľudské, milosrdné, priam príjemné. Kde sú tie okovy teraz. Prečo ich bolesť negniavi teraz, keď ich srdce zlyhá, zamrzne. Ach ľudia, sme celí naopak. Lustre si montujeme v podlahe a dupeme hlavou do plafónu.
Aká groteskná symfónia. Bum-bác. Bum-bum-bác.
"Čo chceš? Kto si? Bolesť? Také slovo nepoznám. Čo znamená?... Ach, už viem. To je tá šľapka, čo v noci zdrhne a ráno nechá ma v posteli samého so svojím pokojom." Povedal mi zasnený básnik vo vlaku. Aspoň niekto ma pochopil.
Bol za to sťatý. Nuž.... pravda bolí.  
Ale len cez noc. Aspoň v mojom prípade je to tak.
A ráno, všetko začína odznovu.