Prvýkrát som stála na chodbe

voňajúcej pachom smrti.

Prvýkrát ten pocit bolel,

... ilúzie drtil.

Chodila som v modro – bielej košeli,

ako anjel lásky.

Nevinný a nesmelý.

S nádejou na mňa volali:

„Pomôžte mi!“

Alebo len z pohľadu som

túžbu pomôcť čítavala,

keď bol človek ku koncu púte nemý...

Premáhajúc často plač

a vlastný strach,

vidiac sivý tieň smrti v tvárach,

biele sucho na perách.

Koľkokrát a koľkí

ste nocou pri mne tíško odišli?

Mátali ma otázky,

akoby to bolo vždy prvý krát,

prečo je grázel život taký zlý...

Prečo človek túži žiť naplno

práve vtedy,

keď nemá šancu na návrat,

chce doháňať zameškané... naprávať,

keď ho olizujú najtemnejšie jedy.

Chodila často.........

tajomná čierna pani s menom

Exitus Mortális

Smutne som otvorila okno

s nádejou,

že duša nocou domov vzlietne

pokorne,

vyrovnane,

pomaly.......