„Tak na nás!“ zvolala Ria a kopla do seba tretí pohárik.

„Tequiláááá!“ zatvárila som sa víťazne, zdvihla čašu nad hlavu a následne som si to taktiež hodila na jeden šup. Každým panákom nám pribúdali decibely. Bol piatok večer. Ulice boli rušné, plné áut,  farebných svetiel s predvíkendovým pocitom. Bar bol na počudovanie takmer prázdny. V jednom rohu sedeli traja podivíni, každý s veľkým čapovaným pivom v ruke a v druhom rohu akýsi zaľúbený párik, ona mala lákavo orosený pohár  bieleho vína a on niečo v šálke. Asi boli v počiatočnom štádiu vzťahu, nevzťahu či čohosi, pretože ináč by mal aj on pivo na stole, stopro hral formu. Máloktorí chlapi si pochutnajú v mladšom veku na víne (na Slovensku), buď majú z bieleho  zvyčajne kyselinu alebo to nie je jednoducho ich „šálka kávy“. Alebo sa oháňajú fľašami červeného, aby dostali ženskú do postele. Spomenula som si na dve a pol sekundy na Henryho a pustila to k vode.

Mária ( také je totiž jej skutočné meno) a ja sme sa stali  pravdepodobne najhlučnejšími objektmi v bare, stáli sme,  hádzali do seba jednu tequilu za druhou a bolo nám to jedno. Všetko nám to bolo úplne jedno. Tak krásne jedno. Barman utieral suchou utierkou poháre, uškŕňal sa a pobavene nás pozoroval. Keď videl naše  nasadenie, položil na barový pult celú fľašu zlatej tequily a večer bol  determinovane jasný.

„Dnes večer začíname naše životy odznova,“ vyhlásila Ria euforicky.

„To by sme mohli každý večer, nech vždy ráno sa zobudíme ako nový človek s čistým štítom. Bez minulosti. Hlavne bez minulosti,“ bľabotala som.

„ Ale potrebuješ predsa dejové informácie z predošlých dní. Aby ti to všetko dávalo zmysel.“

„Ako to vravel Kierkegaard? Životu je možné porozumieť len dozadu, ale žiť sa musí dopredu.“ spomenula som si.

„ A aj odpredu!“ vykríkla Ria až tak, že na nás barman opäť hodil očkom.

„ Ááále... mňa už nebaví hrať stále dokonalú ženušku, frajerku či čo som to tomu môjmu,“ pozrela na mňa pripito, akoby som jej mala pripomenúť jeho meno, „ ... sa nezavďačíš tým chlapom. Nikdy! Všetko by som chcela  zvládať dokonale, byť vo všetkom stopercentná, ale už nevládzem, veď to nie som ja. Presne. To nie som ja. Už som to aj povedala, že... Hrám. Všetci hráme. Čo som ja hééérečka? Veď ani konzervu nemám na to,“ pokračovala.

„Ja som zase ja, až príliš. A nechcem byť. A vlastne neviem, kto som. Kto som?“

„Ty si Hana,“ nahlas a bezcieľne sa zasmiala Ria a kopla do seba ďalšiu rundu.

Urobila som rovnako: „Ako to je? Vojdi a neuškoď?“

Rehotali sme sa obe bez fakt  reálneho podnetu na smiech. To je na tom to najlepšie. Ako som držala  už ďalší plný pohárik a smiala sa, systematicky som si kvackala zázračnú tekutinu na bielu blúzku. Ale to mi predsa nevadilo. Dnes sme sa obliekli za ženy. Formálne. Ja som mala na sebe saténovú blúzku bez rukávov, čierne obtiahnuté nohavice a vysoké štekle, rovnako v odtieňoch čiernej. Pár plážovo zvlnených prameňov vlasov na hlave už strácalo pružnosť a lepili sa mi na tvár.  Očividne nepomohol ani lak so sľubujúcim dlhotrvajúcim efektom z reklamy. Hajzli. Ria sa nahodila do takej námorníckej košele, úzkej sukne a poskakovala vo vysokých čižmách. Ak by sme si odmysleli bar, potom to nehorázne množstvo tequily a nakoniec hodinkové ručičky poukazujúce na neskorú hodinu, je z toho pracovná schôdzka ako vyšitá.

Neskôr spustili  karaoke. S úžasnou hladinou alkoholu sme boli čoraz viac pod hladinou dejového vnímania. Odbíjala dvanásta a bar sa pomaly napĺňal ľuďmi. No asi nikto z nich nemal nakúpené tak ako my dve. Oni snáď len začínali a my sme sa nachádzali tesne pred vystúpením na Mount Everest. Ale aj pred vystúpením ako takým. Veď prečo sa neobetovať ako zlatý klinec „pokojného“ piatkové programu? Popravde, nepamätám si, koho to bol nápad, sa čo i len priblížiť k  mikrofónu. Pravdepodobne Riin , pretože ja by som samú seba na také niečo nikdy nenahovorila. Už viem, na 99,9 % to spustila ona, keďže začala so skladbou Son of a preacher man (jej obľúbenou). Ja som potom dala od Gagy  Speechless (krásne dramatickú v mojom podaní), kde som aspoň ako tak vedela slová a melódiu, totiž na Whitney Huston a I will always love you sme si s naším spevavým talentom netrúfli ani jedna. Možno by pripadala do úvahy menej melodická verzia od Dolly Parton, to by sa  jej určite viac podobalo v mojom nemelodickom priblížení. Na to by som však potrebovala ešte zopár panákov naviac. Ale aj tak.... Publikum sa bavilo, výskalo a nálada sa rázne vystupňovala. Neviem ako bola na tom  Ria, ale mne to bolo šumafuk, ja som si to vďaka tequile užívala. Celé sme to zaklincovali spoločným duetom  na Macklemora a Thrift shop, ale to sme už stáli obe na barovom pulte, v jednej ruke sme držali čaše so šampanským, ktoré nám poslala nejaká sympatická skupinka starších pánov, jačali sme refrén do mikrofónov (našťastie sme spievali len ten refrén do celej skladby a ešte čo ktorá z nás z toho vedela, pretože ten rep by sme nepotiahli ani spolu). Ale tanec nám šiel bravúrne, v hip – hoppovom rytme, nohy a ruky naširoko, stabilita už bola síce horšia...  I'm gonna pop some tags, only got 20 dollars in my pocket, I, I, I'm hunting, Lookin' for a come-up, this is fucking awesome…

Ria v tom najväčšom vytržení odkopla plný pohár akéhosi chľastu z baru smerom k davu, no to sa v mase a hluku stratilo a ostalo odignorované. V tej chvíli ako vošiel Henry do dverí ( ja vždy viem, kde sa mám pozrieť), môj výkon o niečo poklesol, no nie o veľa, lebo tento večer som bola voči nemu imúnna. Podišiel  obďaleč k baru, objednal si whisky s ľadom a s pokojom budhistického mnícha popíjal. Lakte mal ležérne rozložené na pulte. Jeho takmer kamennú tvár, ktorá  na nás hľadela, zdobil priam utajený úškrn, vyzradený kútikmi úst. A ja som si šla to svoje ...this is fucking awesome.